Pristáť na dno

Desiaty november 2017, pristávam v Prahe po úžasnom týždni v Portugalsku. Určite poznáte ten pocit: dovolenka sa blíži ku koncu, a aj keď ste si to naozaj užili, je načase začať sa znova tešiť domov. Presne takto som to cítil, než som nastúpil do posledného lietadla. Nevedel som sa dočkať okamihu, kedy moja noha opäť vstúpi do mesta, ktoré mi nesmierne prirástlo počas posledných rokov k srdcu. Praha, moja milovaná Praha…

Pristávam na letisku pomenovanom po prezidentovi, ktorý nenávidel lietanie a zmietajú mnou divné pocity. Čakal som teplo v srdci, no dostavil sa chlad na duši. A na tvári. Všetky myšlienky zamerané na návrat, všetka tá vďačná neha, akú vie človek prejaviť pri návrate do mesta svojho srdca, bola zrazu preč. Zmrzla v studenom tieni hnusného jesenného piatkového rána. Pocity, tak prekvapujúce a hrozivé zároveň, láska k mestu, v ktorom som strávil posledných takmer desať rokov života… Všetko zrazu akoby zmizlo.

Necítil som vrelé objatie mesta vítajúceho svojho tuláka vracajúceho sa z ciest. Prázdnota, plytkosť a smútok mnou zmietali počas toho pochmúrneho studeného piatkového dňa.Vracajúc sa niekoľko minút po pristáti do práce, portugalské šťastie zmizlo nadobro a známy pocit nudnej a vyčerpávajúcej rutiny pokračoval. Kľučkujúc medzi jedným problémom za druhým, ktoré sa počas dovolenky nazbierali, som strávil celý deň.

Deň sa medzičasom prehupol do typického predzimného večera, ktorý sa svojou ostrosťou a chladom zarezával do špiku kostí, celá tá situácia samozrejme obohatená faktom, že som mal oblečené dovolenkové oblečenie. Vracajúc sa električkou z práce domov, túžil som z plného hrdla skríknúť: ČO TU VLASTNE ROBÍM?! CHCEM ODTIAĽTO PREČ!!

Preč od všetkého! Keby som mohol, hneď by som šiel! Ale je len desiateho novembra 2017… len… cesta je ešte ďaleká. Cesta k svetlu na konci tunela.

Bol dnešok koniec jednej cesty alebo to bol začiatok inej? Bol to jasný signál alebo len typická podovolenková frustrácia z návratu do známej rutiny? Blízka budúcnosť dá odpovede na všetky otázky. Budúcnosť, na ktorej začiatku sú moje otázky, odpovede  a rozhodnutia. Moje a nikoho iného.

Ale dnes… dnes sa teším do svojej postele… A zajtra budem znova o krok bližšie. Aspoň to.

Svetlo na konci tunela… je často bližšie než si myslíme