Môj prvý maratón

(čiastočne upravený text z mája 2010)

Maratón alebo maratónsky beh je beh na dlhú vzdialenosť, ktorého trať meria 42,195 km (26 míľ a 385 yardov). Jeho vznik bol inšpirovaný legendou o gréckom vojakovi Feidippidovi, ktorého v roku 490 pred Kristom vyslali z mesta Maratón do Atén, aby oznámil, že Peržania boli zázračne porazení v bitke pri Maratóne. Podľa legendy zabehol celú vzdialenosť bez zastavenia sa, ale krátko po tom, ako odovzdal odkaz o víťazstve skolaboval od vyčerpania a umrel… Toľko múdrosť wikipédie.

Kto maratón zažije na vlastnej koži, necíti sa o nič lepšie. Tu je spomienka na môj prvý. Po rokoch spomienka nostalgická, akoby to bolo tak dávno. Ubehlo veľa času a ja sám som ubehol odvtedy mnoho kilometrov, tisíce kilometrov. Ale na ten prvý sa skrátka nezabúda.

***

Všetko to začne v piatkový večer tri týždne pred štartovým výstrelom (vtedy ešte nebývalo vypredané mesiace pred závodom). Spontánny nápad, rozumej šialený. Zdvihnete telefón a zavelíte kamarátovi, ktorý zase raz týždeň netrénoval, lebo si zase raz natiahol sval: „Ideme na maratón!“. Čo to nabehané máte, a aj keď je rozdiel ísť sa len tak prebehnúť a odbehnúť maratón, jedno zo základných pravidiel znie: treba si veriť.

Trať pražského maratónu je naozaj krásna, väčšinu z nej bežíte po historickom centre úžasného mesta. Jediné, z čoho vás ide trafiť šľak sú dlaždice, ktorých ale nie je toľko aby vám pokazili jedinečný zážitok. Štart je už roky stanovený na deviatu ráno a počasie je obvykle májové – v čase štartu sviežejšie, počas dňa následne pre beh príjemné až ideálne a iba výnimočne škaredé. Okrem tradičného maratónu sa v rámci závodu bežia i rôzne ďalšie súťaže, ako napr. majstrovstvá Európy policajtov, závody tímov (každý člen beží maratón), štafeta (každý člen beží “desiatku” a posledný zo štvorice 12km), závody charitatívnych tímov a.i.

Štart! Pád na 4. kilometri znamená, že zvyšných 38 pobežím s krvavou nohou. Nevadí, bežím… Beží sa mi celkom fajn no po dosiahnutí polovice trate začínam šípiť, že to čoskoro fajn nebude. Kríza sa naplno dostaví po 25. kilometri. Vraví sa, že maratóny bežíte vlastne dva: jeden do 30. kilometra a ten druhý po tridsiatke. Tí, ktorí to zažili vedia, o čom hovorím. Keď to už proste ďalej nejde, tak to proste ďalej nejde. A vy sa musíte vzdať prvého z vašich cieľov – zabehnúť maratón bez prestávky. V skutočnosti váš výkon po 25. kilometri neustále striedajú chvíle behu s momentami chôdze. Ešte po tamtú tabuľu, a bežíte ďalej… ešte tento kopček, ešte pár krokov… A keď vás na 30. kilometri predbehne vodič s balónikom pokresleným časom štyri hodiny, rozplynie sa aj ten druhý cieľ, a síce zabehnúť pod štyri. Ostáva ešte jeden – dobehnúť do cieľa.

Posledných pár kilometrov naozaj trpíte, predbiehajú vás rôzne fyziologické typy, do ktorých by ste to naozaj nepovedali. Najhoršia je však zlomyseľná hra vašej hlavy: od 30. kilometra nemyslíte na nič iné, ako na predstavu ako sa práve kúpete v bazéne, oblievate vodou, či pijete dokonale načapovanú „dvanástku“. Mysľou vám lietajú všetky asociácie, ktoré súvisia s ľadovým občerstvením. Samozrejme, pravidelne dopĺňate sacharidy a tekutiny na občerstvovacích staniciach, no dvesto metrov neskôr máte také sucho v papuli, že sa to nedá ani popísať. A cieľ namiesto toho, aby sa približoval, sa vzďaľuje každým metrom a krokom. Bežíte už celú večnosť a hľa: ubehli ste iba jeden kilometer. A takto sa to vlečie a vlečie (a neutečie)… Neustále míňate tých istých ľudí, ktorí už v danej fáze bežia podobne ako vy, teda intenzívne striedajú beh, krok, beh, krok…. Až na dobitého týpka na 38. kilometri v bezvedomí. Ten už iba leží a nevníma. Niekde na 36. kilometri na vás kričí pani s pneumatikou väčšou ako koleso kamiónu, že „hop hop hop hop“. Milé od nej, ale aj tak na ňu v duchu nadávate a slepo jej závidíte, pretože ona stojí a fandí. A vy bežíte… Alebo ako poznamenal sucho jeden od vedľa: „Teď už ani to hop nepomůže“. Na 37. kilometri hrá ešte stále ten istý chlapík falošne na gitaru a vy preklínate Lou Reeda, že niekedy vôbec zložil Perfect day. Úbožiak, asi nikdy nebežal maratón. … Niekde medzi 36. a 38. kilometrom dostanete nesmiernu chuť socializovať s okolitým bežeckým svetom. Naľavo prepletá nôžkami malý plešatý Talian, angličtina nič moc. Napravo sa trápi Rakúšan v strednom veku. Až vás zamrazí, keď počujete koľký maratón že to beží – dvadsiaty ôsmy! Na 39. kilometri dokážete ešte predbehnúť obézneho mladíka (česť jeho výkonu, naozaj obdivuhodné) a zrazu sa pred vami vynorí cieľová rovinka. Naposledy sa rozhodnete dať všetko, tento elán vás však prejde po niekoľkých metroch pološprintu, ohlási sa totiž prvý kŕč. Zaradujete sa, že prišiel až v cieľovej a poviete si, že to už do cieľa aj doplazíte, keby bolo veľmi zle. Napokon, po 4 hodinách a 17 minútach po štartovom výstrele, 54 pesničkách v ipode (vypli ste ho ohučaný na 35. kilometri), neskutočnom výkone a ešte neskutočnejšom zážitku, pretnete cieľ.

Áno, na ten prvý sa nezabúda…

PS: a nejako takto to vypadá v tabuľke (čistý čas):