Šialený polmaratónsky víkend (Apríl 2018)

Čo by ste dali za to, skúsiť niečo šialené? Niečo, čo ste ešte nikdy predtým neskúsili? Ako napríklad zabehnúť dva polmaratóny počas jedného víkendu? Ako by ste to nazvali? Šialenstvo? Riziko? Vášeň? V apríli 2018 som sa pre takúto výzvu rozhodol a nazval som ju šialeným polmaratónskym víkendom.

Do daného momentu som absolvoval desiatky rôznych oficiálnych bežeckých závodov. Každý víkend behám svoj dlhý beh, ktorý má vždy aspoň 21 kilometrov. Niekoľko krát ročne zabehnem maratón. Dokonca som pred pár rokmi odbehol polmaratón v sobotu a “jedenástku” v nedeľu. Nie na čas, ale s cieľom dokončiť bez ujmy. Ale zabehnúť dva polmaratónske závody počas jedného víkendu a navyše v slušnom tempe, to tu ešte nebolo.

Sobota – Pražský polmaratón

S veľkou nevôľou som si v piatok pred víkendom naordinoval voľno od všetkých športových aktivít. Pražský Polmaratón predstavuje každú sezónu zahájenie a otvorenie RunCzech seriálu, organizovaného organizáciou toho istého mena. Zároveň sa jedná o najkvalitnejšie bežecké podujatia na svete – RunCzech sa hrdo, ale zaslúžene pýši zlatou známkou IAAF na všetkých svojich závodoch. Predpoveď počasia hlásila na sobotu 7. apríla 2018 krásne slnečné počasie, možno až príliš teplé na polmaratónsky závod. Závodné ráno však predpoveď nezachytila – chlad a teplota pod piatimi stupňami celzia sa doslovne zarezávali a liezli pod kožu. Napokon sa počasie predsa len umúdrilo a v čase štartu, o desiatej ráno, už bolo celkom pekne, aj keď stále sviežo. Závody RunCzech série majú ďalšiu obrovskú výhodu – umožnia vám stretnúť všetkých svojich bežeckých kamarátov, ale aj spoznať úplne nových ľudí. Zároveň lákajú elitných bežcov, to najlepšie čo svetová profesionálna bežecká súpiska ponúka. Vy sa tak môžete doslova dotknúť svetových rekordérov a rekordériek. Niekoľko posledných ročníkov vyhrával Pražský polmaratón víťazný bežec vždy v čase pod jednu hodinu. Rekord závodu drží Etiópčan Atsedu Tsegay, ktorý zvíťazil v roku 2012 v čase 58 minút a 47 sekúnd. V čase písania tohto článku jeho výkon predstavoval stále ôsmy najrýchlejší polmaratón histórie. Môj cieľ v daný deň nebol až taký ambiciózny – bral by som všetko pod 1 hodinu a 35 minút, pri priemere 4:30 minút na kilometer (min/km).

Prvé kilometre sú na podobnom závode davová psychóza – viac ako jedenásť tisíc bežcov vyštartuje, aby sa pobilo o svoje osobáky. Ja som začal na svojom plánovanom priemere, ale už čoskoro som zistil, že v daný deň to pôjde aj rýchlejšie. Prvých 9 kilometrov tak bežím bez problémov v priemere 4:19 min/km a desiaty je následne môj najrýchlejší celého závodu (4:16 min/km). Mnoho bežiacich, ale aj fandiacich kamarátov robí závod nezabudnuteľným zážitkom. Väčšinu času sa beží popri brehoch Vltavy a centrom Prahy, čím závod bežcom zároveň umožňuje krásnu turitickú prehliadku. Na 12 kilometri a so závodom ďalšieho dňa v hlave, sa vraciam k svojmu pôvodnému plánu a začínam ukrajovať kilometre tesne pod priemerom 4:30 min/km.

Dôležitou súčasťou každého závodu je výživa, na druhej strane by sa to s ňou nemalo prehánať. Mnoho amatérskych bežcov skonzumuje počas polmaratónu viac energetických gelov, tyčiniek a iných doplnkov, než je nutné. Prvých desať kilometrov alebo 45-50 minút by mal byť každý bežec schopný ubehnúť bez akéhokoľvek jedla či tekutín, samozrejme v závislosti od počasia a za predpokladu, že dostatočne hydratoval a vyživoval pred závodom. Výnimkou je naozaj extrémne teplé počasie, vtedy treba začať najmä s hydratáciou skôr. Skúsený bežec zase dokáže ubehnúť polmaratón bez doplnkov a iba na iontovom nápoji a vode. Počas prvého polmaratónu šialeného aprílového víkendu som zjedol balíček ovocnej presnidávky (čisté ovocie, žiadna chémia!) a kúsok banánu, ktorý som uchmatol na poslednej občerstvovačke. Bol som napokon rád, keď som sa ocitol v Těšnovskom tuneli, v časti závodu, kde sa zrazu ocitnete v úplnej tme. Do kopca z tunela, ešte raz na druhú stranu a pred vami je posledný kilometer. Opäť späť na pôvodnú stranu a je tu cieľová rovinka, najkrajšia časť každého závodu. S výsledným časom 1 hodina, 33 minút a 9 sekúnd, v priemere 4:25 min/km a s priemernou tepovou frekvenciou 154 bpm som musel byť spokojný. Prvú a jednoduchšiu časť víkendového polmaratónskeho puzzle som zložil.

Regenerácia po prvom závode mala byť jedným z kľúčov k úspešnému víkendu. Okrem iného to bol tiež víkend cestovín, ktoré normálne vôbec nejem: cestoviny na raňajky, na obed, na večeru. Tak sme s najlepším realizačným tímom na jednu porciu zašli, tesne pred sprchou a následnou masážou. Masáž mi pomôže postaviť sa znova na nohy a prežiť závod v nedeľu. Ešteže som nejaké tie sily v sobotu ušetril, telo mi zajtra poďakuje. Po masáži skáčem do auta a vyrážam na trojhodinovú apokalypsu najhoršou diaľnicou v Európe, aby som večer dorazil do rodného mesta.

Nedeľa – Bratislavský polmaratón

Som naozaj zvedavý, ako sa s celým dňom vysporiadali nohy – dozviem sa v nedeľu ráno. Nakoľko si musím skoro ráno a tri hodiny pred štartom ešte vyzdvihnúť štartovné číslo, vstávam o šiestej ráno. Po sedemhodinovom spánku to nie je až také zlé, nohy… iba bolia. Po ďalších cestovinách (na sladko), tento krát s ďatlami (banány doma neboli), vyrážam do mesta. Počasie je teplejšie ako včera, iba slniečko chýba. Ale to nevadí, myslím na to, ako vie slnko prekaziť bežecké plány.

Po nejakom čase v nákupnom centre, vedľa ktorého sa všetko odohráva, sa konečne dostávam do zázemia. I napriek tomu, že sa jedná o ďalšiu masovú akciu, kde sa navyše okrem polmaratónu beží tiež maratón, technické zázemie je zorganizované bezchybne. Všetka bežecká „administratíva“ vám nepotrvá dlho a pokiaľ si potrebujete pred štartom ešte „odskočiť“, nečakajte v dlhočiznom rade ale pobehnite k rieke, kde je dosť zelene pre každého. Rýchlo do svojho koridoru, posledná fotka a všetko môže začať. Atmosféra je úžasná a ja zrazu zabúdam na všetku bolesť včerajška. Našťastie stretávam jedného z mojich triatlonových kamarátov Dannyho, ktorý si v rámci prípravy na Ironmana strelí v Bratislave maratón. Nakoľko cieli na ten istý priemer ako ja (4:30 min/km), rozhodli sme sa bežať spolu, aspoň dokým to pôjde. A tak začíname svižným tempom a družným rozhovorom zároveň.

Všetky športové a bežecké závody majú jedno spoločné – skvelých fanúšikov. Inak tomu nie je ani v Bratislave, ľudia sú aj tu úžasní. Bežať bok po boku s Dannym sa ukáže ako skveĺá taktika – v rýchlom ale príjemnom tempe ukrajujeme kilometer za kilometrom. Po najpomalšom druhom kilometri (4:33 min/km) sa snažíme držať tempo okolo 4:20 min/km a dokonca sa nám od 12 kilometra darí neustále zrýchlovať. Niekde pred Kamenným námestím stojí na zastávke MHD František Mikloško (ten politik), nedá mi a zvolám naňho „Ferí, servúús“, on volá naspäť, že „drž sa, drž sa!“. Kilometer, ktorého som sa obával najviac, je ten so stúpaním na Námestie SNP. S Dannym ho prefrčíme a je tak náš najrýchlejší (4:07 min/km). Nasledujúce dva kilometre sú najkrajšie z celej trasy – podbehneme Michalskú bránu a bežíme po kultovom korze… naozaj krásny zážitok. Dostávame sa k starej budove SND, tradičnému historickému hotelu Carlton a jeho hodinám, pod ktorými sa randilo (možno stále randí) a cez Námestie P.O. Hviezdoslava sa dostávame na nábrežie. Medzičasom sa vyčasilo a ja som naozaj rád, že to mám pár kilometrov do cieľa. Dannyho ľutujem, nahodili sme šialené tempo. Na kilometri 17 a znova 20, tam, kde trať prechádza na druhú stranu do Sadu Janka Kráľa a späť, povzbudzuje aj môj tatko. Dôležitý doping na posledné metre. Po vymotaní sa zo Sadu znova prebehneme cez vynovený most na druhú stranu, minieme bežca, ktorý na moste skolaboval a blížime sa k cieľu. Teda, ja, Dannyho čaká ešte jedno kolečko. Zaželám mu dostatok energie a hlavne mentálnej sily k dosiahnutiu osobáku a odpájam sa do cieľovej rovinky. Dobehnem v čase, o ktorom som v piatok ani len nesníval: 1 hodina, 31 minút a 23 sekúnd, v priemernom tempe 4:20 min/km a v priemernej tepovej frekvencii 151 bpm. Výsledok ešte lepší ako deň predtým v Prahe.

Čo by ste dali za to, skúsiť niečo šialené? Niečo, čo ste ešte nikdy predtým neskúsili? Ako napríklad zabehnúť dva polmaratóny počas jedného víkendu? Zabehnúť ten prvý v čase 1 hodina a 33 minút, ten druhý v čase 1 hodina a 31 minút… Ako by ste to nazvali? Šialenstvo? Riziko? Ja tomu hovorím odhodlanie, vášeň, tvrdá drina. Schopnosť veriť v seba a svoje možnosti… a zároveň radosť! Robíte to, čo milujete a robíte to najlepšie, ako viete, iba tak sa dokážete neustále zlepšovať. Všetko je vo vašej hlave a v tom, ako sa mentálne nastavíte; všetko je vo vašom srdci. V momente, keď prijmete myšlienku, že niečo nie je možné, nezvíťazíte. A svet patrí víťazom. Vždy sa snažte o to byť lepší, vždy sa snažte prekonať seba samého.

Na ceste k zajtrajšku sa neobzerajte po včerajšku!

PS: Po ďalších, ale už posledných cestovinách víkendu a po krátkom oddychu v nákupáku som sa vybral k cieľovej rovinke počkať Dannyho. Podľa tempa, ktoré sme rozbehli, som ho očakával niekde na úrovni 3 hodín a 10-15 minút. Ako čas ubiehal, začali moje obavy. Ubehlo 3:10… 3:15… 3:20… Dannyho stále nikde. Nedorazil ani v čase 3:25… Až napokon, v čase 3 hodiny a 26 minút prebehol vyčerpaný a nie zrovna vábne vyzerajúci kamarát cieľom. Posledné metre naozaj pretrpel, to vám poviem. Cítil som sa za jeho stav vinný, za naše tempo počas prvých 21 kilometrov. Danny mal dosť.

Viete ale, čo je na behu to najlepšie? V jeden deň odbehnete maratón, je vám zle, ledva sa hýbete a prisáhate, že to už nikdy viac nespravíte. Že sa nikdy znova na tú prekliatu čiaru nepostavíte. V ďalší deň je ale všetko inak a vy sa nemôžete dočkať okamihu, kedy budete znova stáť na štarte toho 42 kilometrového utrpenia, aby ste zahájili ďalší pokus o zdolanie svojho maxima. Áno, to je beh… áno, to je život!