Predĺžený víkend v Neapole

Február je v našich končinách jedným z najstudenejších mesiacov v roku a preto je ako stvorený na cestovanie do zahraničia. Cestovateľská partia z Portugalska dala hlavy dohromady a vo februári 2018 padla voľba na Neapol. Hovorí sa, že od Ríma na juh je to úplne iné Taliansko a niečo pravdy na tom bude. Minimálne, čo sa cien týka, je to v porovnaní so severom Talianska naozaj iný svet. Takú dobrú, ale pritom cenovo viac než lákavú pizzu si inde v Taliansku nedáte. Bodaj by aj áno, keď dnešná pizza pochádza práve z Neapolu. Ale poďme pekne poporiadku.

Do Neapolu sme prileteli z troch rôznych destinácií (Praha, Bratislava a Memmingen), niektorí síce s prestupom, ale aj tak je dostupnosť prostredníctvom rôznych nízkonákladoviek praktická, cenovo prijateľná a jednoduchá. Prílet bol kvôli nadmerným turbulenciám v dvoch prípadoch divoký, žiadne ďalšie prekvapenia nás už ale nečakali. Vymotať sa z letiska nie je vôbec náročné, stačí sledovať značky, ktoré vás dovedú k autobusom Alibus. Tie pravidelne premávajú do centra a späť. Za 5 Euro sa dostanete na Hlavnú stanicu a odtiaľ to už hravo zvládnete metrom. Pozor, lístok z Alibusu vám platí aj na metro a inú mestskú dopravu – praktické.  Nejedná sa o metro ako ho poznáme z iných miest, vo väčšine prípadoch sa jedná o klasické vlaky. Zaujímavý je i spôsob, ako vlaky premávajú a dodržujú časový harmonogram. Respektíve nedodržujú. Na nástupišti sa zdá byť všetko v poriadku, iba pár minút pred príjazdom vášho vlaku sa na tabuli objaví meškanie alebo informácia o tom, že vlak vynechá úplne. Ak takýchto výpadkov naplánujete ako prepravca hneď niekoľko, krásne ušetríte. Vo finále vypravíte každý tretí vlak, no na trafikone to ešte pred chvíľou vyzeralo, že premávajú všetky, na čas a s odstupom niekoľkých minút. Určite lepší spôsob, ako naplánovať pridlhé odstupy rovno do rozpisu a potom ich dodržať. Aspoň keď na to pozeráte talianskou logikou. Nuž, iný kraj iný… spôsob plánovania.

Počas našej úplne prvej jazdy sme ale mali šťastie a vlak išiel hneď. Ubytovanie sme zarezervovali v centre mesta, dostať sa na náš byt tak trvalo iba pár desiatok minút. Na prvom semafóre sme poslúžili ako objekt zábavy dvom miestnym šoférom, ktorí sa schuti zasmiali nad našou naivitou čakať na zelenú pre chodcov… a následne sa na zelenú snažiť prejsť na druhú stranu. Poznáte to určite aj z iných talianskych miest – rešpektovanie pravidiel cestnej premávky v Taliansku nečakajte. Znova platí: čím južnejšie idete, tým horšie to bude.

Byt, v ktorom sme mali stráviť tri noci, bol studený, ale zato dobre situovaný. Ono, ak vyrazíte na juh Európy (Taliansko, Španielsko, Portugalsko) v období našej najväčšej zimy, pripravte sa na relatívne studené podmienky v interiéroch, zatiaľ čo vonku môže teplomer ukázať naozaj teplé hodnoty. Byty často nemajú radiátor a ak sa aj v byte nachádza klimatizácia, buď bude pokazená alebo sa vám ju nepodarí spojazdniť. Majiteľ vám bude tvrdiť, že je všetko ok, ale ono je tá klimoška aj tak… pokazená.  Nevadí, poriadne sa zakrútite do periny a nejako to zvládnete.

Ihneď po ubytovaní sme sa vybrali na prvú večeru. S objednávkou sme to prehnali, ale chceli sme toho vyskúšať čo najviac. Takú skvelú mozzarelu, pravú a nefalšovanú, budete u nás hľadať ťažko. A tá pizza! Verte mi, naozaj stála za to. Lepšiu som snáď ešte nejedol. Pizzeriu Dal Presidente vrelo odporúčam.

Program počas soboty bol nabitý: raňajky, vyzdvihnúť číslo na závod a hlavne, návšteva Pompejí. Sladké raňajky s pravou talianskou kávičkou, to proste musíš. Po anglicky žiadna sláva, ale my sme mali v skupine taliansky hovoriacu členku, takže žiadny problém. Nie je žiadnou novinkou, že Taliani sú priateľskí, usmievaví a zhovorčiví, obzvlášť keď máte medzi sebou ženy… alebo keď pochádzate z krajiny Mareka Hamšíka. Začiatkom februára bol SSC Neapol stále na čele futbalovej Serie A, dôvod na dobrú náladu naviac. Po raňajkách a vyzdvihnutí čísel na nedeľný polmaratón sme sa konečne vybrali do vytúžených Pompejí.

Pompeje, miesto kde mráz behá po chrbte

Myslím, že som v živote už čo-to videl, a teda mám s čím porovnávať. Môžem však zodpovedne prehlásiť, že ruiny Pompejí boli jedno z miest, ktoré sa mi naozaj zaryli pod kožu a do pamäte. Zážitok umocnilo studené veterné februárové počasie pod mrakom. Cesta z Neapolu je relatívne jednoduchá, ak sedíte v tom správnom vlaku. Na hlavnej stanici Centrale v centre mesta musíte nájsť zástavku vlakov Circumvesuviana. Pozor, nejedná sa o vlaky, ktoré by boli súčasťou Talianskej národnej vlakovej siete, ale o lokálnu regionálnu sieť, čo znamená, že aj možnosť nákupu lístkov je obmedzená (nedajú sa napr. kúpiť online). Určite ich však zakúpite na vlakových staniciach, napr. na stanici Centrale majú tieto vlaky samostatné nástupište s vlastnými turniketmi, pred ktorými môžete zakúpiť lístky v klasickom okienku. Dajte si pozor na uzlovej stanici Torre Annunziata Oplonti, kde by ste mali sedieť v modrej linke a vystúpiť na zástavke Pompei Scavi (scavi = ruiny). Zelená linka vás povezie do Pompejí zhora, môžete tiež vystúpiť na stanici Pompei, prvá možnosť je ale pohodlnejšia. Určite sa ale nesnažte pýtať staršej talianskej pani, či sedíte v tom pravom vlaku. Ak tak urobíte, nedorozumenie a predĺženie cesty o pol hodinu máte zaručené.

Samotný zážitok z ruín ťažko opísať slovami. Ten, kto má kreatívnu predstavivosť si dokáže na mieste živo predstaviť, čo sa v meste udialo dňa 24. augusta 79 n.l. Sopka Vezuv, ktorá do tej doby iba driemala, sa prebudila k životu a zdrvujúcou silou zničila mesto a zabila väčšinu jeho obyvateľov (v čase erupcie malo mesto zhruba 20-tisíc obyvateľov). Obyvatelia, ktorí stihli zavčasu ujsť, sa zachránili, dochovalo sa napríklad svedectvo Plínia mladšieho:

… Už asi hodinu bol deň, no napriek tomu svetlo bolo neurčité a ďalej slablo. Už sa zrútili domy okolo, a hoci sme stáli na otvorenom, no úzkom priestranstve, mali sme veľký strach z rúcajúcich sa budov. Nakoniec sa nám teda zdalo rozumné odísť z mesta. Nasledoval nás vydesený dav, ktorý, ako sa to v strachu zdá byť opatrnosťou, vnucuje svoju vôľu iným a vo veľkom húfe prenasleduje a tlačí tých, čo unikajú… Bolo vidieť more, pohltené samo sebou a takmer vytlačené zemetrasením. Zaiste sa pobrežie rozšírilo a mnoho rýb ostalo na suchu. Na druhej strane sa čierny a strašný mrak, potrhaný rýchlym krúžením rozpáleného vetra otváral v dlhých ohnivých jazykoch, boli ako blesky a stále ďalšie blesky… a ani neprešlo veľa času, oblak zostúpil na zem a zasiahol more. Zahalil a skryl Capri a ukryl výhľad na mys Miseno… Už padal popol, nie však ešte hustý, obrátim sa a vidím, ako sa za mojím chrbtom vznáša hustá hmla ako akýsi príval, rozptyľujúc sa po zemi, prenasledujúc nás… Prichádza noc, nie taká z tých oblačných nocí bez svitu mesiaca, ale ako keď si na uzavretom mieste bez svetla. Bol by si počul stony žien, krik detí, výkriky mužov, ten súcitil so svojím vlastným osudom, tamten s osudom svojich blízkych. Boli takí, čo zo strachu zo smrti ju privolávali. Mnohí sa úpenlivo modlili k bohom, mnohí súdili, že už ich niet, a tá noc musela byť poslednou nocou sveta…

Hodiny sme sa prechádzali mestom, ktoré stáročia ležalo zabudnutím. Paradoxne môžeme dnes sopke ďakovať. Bez apokalypsy v roku 79 by sme o (pompejskom) antickom svete nevedeli to, čo vieme dnes, nepoznali by sme jeho každodenný život, obyvateľov, zvyky… Je úžasné prechádzať sa ulicami Pompejí, predstavovať si okolo seba čulý ruch pompejského dňa, divákov v divadle, gladiátorov v amfiteátri, rekreantov v mestských kúpeľoch, či zákazníkov vo verejnom dome (áno, aj v bordeli sme boli).

V nedeľu zvonil budík veľmi skoro, čakal nás Neapolský polmaratón. Po závode, ktorý sa naozaj vydaril, sme sa ponevierali centrom mesta. Na obed to samozrejme nešlo inak, ako dať si pizzu. Počasie sa vyjasnilo a my sme si tak užili krásnu prechádzku mestom, vychutnávajúc si skvelé jedlo a ešte lepšie víno. Nachodili sme takmer 20 kilometrov. Neapolčania vítajú potenciálnych zákazníkov svojich reštaurácií a kaviarní dverami otvorenými dokorán, dajte si tak pozor, aby ste sa na kávičku, obed alebo zákusok neusadili príliš blízko pri dverách, dlho to tam nevydržíte a  v tom horšom prípade si domov odnesiete prechladnutie.

Ďalší fenomén (alebo strašiak?) Neapolu, o ktorom sa dočítate na internete, je jeho bezpečnosť, lepšie povedané nebezpečnosť. Rôzne zdroje sa predbiehajú pri popise bezpečnosti v meste, v ktorom sú preslávené napríklad gangy nezletilých, patriace do skupiny Camorra. Treba však znova zdôrazniť známe cestovateľské pravidlo: nevyčnievajte, neupozorňujte na seba a neflákajte sa po podozrivých miestach a bočných tmavých uličkách, skrátka používajte zdravý rozum a nič sa vám nestane. Počas celého víkendu sme nenarazili na žiadny problém, aj keď som si istý, že mesto nás pozorovalo.

Ak by som mal na záver odporučiť nejaké pamiatky, ktoré určite nájdete v každom sprievodcovi, tak sa rozhodne pošpacírujte v (širšom) okolí hradu Castel Nuovo a námestia Piazza Plebiscito, ďalej na pobreží a tiež mnohými typickými neapolskými uličkami. Tam, kde sa moped alebo auto zjaví aj vo chvíli, kedy by ste ho vôbec nečakali. Kto z koho tu neplatí, máte pár sekúnd na to odskočiť z cesty. Presne tak, ako sa to v Neapole robí…

Moje top 3, na ktoré by ste nemali zabudnúť:

• 1. Pompeje, jednoznačne! Nemôžete stráviť víkend v Neapole a nenavštíviť ich, to skrátka nejde.
• 2. Pravá talianska pizza za pár eur. Po nej budú všetky ostatné pizze vášho života už iba slabou napodobeninou.
• 3. Koláčik, kafíčko, čajíček, samozrejme na stojáka. Také raňajky musíš zažiť. Nezabudnite spomenúť, že poznáte Mareka Hamšíka!