Ako ďalej

„Veľké veci prichádzajú, keď sa všetko zdá byť nesprávne. Buď trpezlivý“

22. máj 2018. Jedna z tých nocí, kedy si v dobrom úmysle vyspať sa na ranný (plavecký) tréning líham tak, aby som naspal aspoň sedem hodín plnohodnotného spánku. Mesiac svieti a ja sa prehadzujem v posteli, nespavosť ma znova dostala. Insomniou síce netrpím, ale posledné mesiace je podobných nocí viac, než by som si želal. V hlave mi opätovne víri to množstvo myšlienok a nezodpovedaných otázok a ja sa zamýšľam, čím to je.

Čím to je, že z radosti z neznámeho a z túžby po zmene je zrazu iba prázdnota. Prečo posledné týždne nemôžem moje dni nazvať inak ako prázdnými, plytkými, vyprahnutými… Nie všetky, nie vždy, ale čoraz častejšie. Začal som si na kúsok papiera písať jednotlivé pocity a nálady, vraj to pomáha: smútok, frustrácia, nechuť, nezáujem, prázdnota. Čoraz častejšia je tiež zmena nálady, kedy z entuziazmu náhle skáčem do intenzívnej apatie, priam až depresie. Vídal som to okolo seba, ale nikdy som si nemyslel, že sa to bude týkať práve mňa. Kladiem si neustále otázku, či je tento súčasný stav mysle a tela spôsobený dlhodobejším nešťastím alebo je to prirodzený prejav strachu z toho, čo ma čaká.

Pred rokom o takomto čase som stretol osobu, ktorá nemala svoj život pod kontrolou. Prekvapilo ma to, šokovalo ma to. Jednalo sa totiž o človeka, ktorý sa vždy zdal byť vysoko nad vecou. S úsmevom dokorán a od ucha k uchu. Určite poznáte teóriu o vrchole ľadovca a čo skutočne vidíme voľným okom. Dnes už všetko chápem, dnes už dokážem pochopiť, ako sa aj zo silného jedinca môže stať postupom času človek zraniteľný a zranený, človek vyžadujúci pozornosť a pomoc. V živote je dôležité naučiť sa požiadať o pomoc.

Rozhodol som sa pre zmenu a telo sa zákonite bráni. Tá pohodlná časť nás bude vždy bojovať proti dobrodruhovi, ktorý sa snaží zboriť všetko to komfortné. A tak aj súčasný stav môže byť prejav predčasnej cestovateľskej horúčky. Alebo zárodok niečoho hlbšieho, napríklad dverí, ktoré treba zabuchnúť.

Po dvoch hodinách nezmyselného prevaľovania otváram počítač a píšem tieto riadky. Možno nebudú uhladené a ani ráno dávať zmysel, možno je to len prejav súvislých myšlienkových pochodov, ktoré mi brázdia hlavou a odopierajú spánok. Nepríde mi normálne si o jednej v noci umývať hlavu, ale to nekonečné svrbenie už viac nevydržím. Bude to asi niečo psychosomatické, ale aj tak, pocit sviežosti po umytí je skutočný.

Z ranného tréningu už nič nebude, radšej sa vyspím. Prestavujem budík. Zajtra začínam prvú zo série očkovacích procedúr, ktoré ma majú ochrániť na ceste svetom behom. Na ceste za zmenou. Bude to ďalší medzník. Koľko ich už poslednú dobu bolo… Koľko ich ešte bude. Posledné týždne ale zrazu bojujem a spochybňujem. Bojujem s náhlymi zmenami nálad, s poklesom motivácie, s frustráciou z nemenného. Bojujem s časom, celé to vákuum medziobdobia trvá pridlho a čím trvá dlhšie, tým väčšie sú pochybnosti. Tým väčší je strach. Strach je naša životná brzda na ceste k lepšiemu ránu.

Na stole mi pohľad padne na Denník Anny Frankovej, ktorý som rozčítal pred pár dňami. Spomeniem si na jeden z jej silných citátov…

Vidím ako sa svet pomaly transformuje na divočinu; počujem blížiace sa hromy, ktoré nás jedného dňa zničia. Cítim utrpenie miliónov. A predsa, keď sa pozerám na oblohu, cítim, že všetko sa zmení k lepšiemu, že aj táto krutosť skončí, že mier a pokoj sa znova navrátia.

Opäť zarezonuje to staré múdro, že dobré veci prichádzajú zväčša po tom vytrpenom, boľavom a nezmyselnom. Dobré veci prichádzajú, keď to najmenej čakáte a jediné, čo vám ostáva, je viera. Viera v to, že zo dna sa dá naozaj odraziť k lepšiemu zajtrajšku. Neostáva iné, len sa odraziť. Za pomoci sebauvedomenia a sily vnútra. Snáď to tak naozaj je. Snáď to tak naozaj bude…