Peklo Singapurského maratónu

„Keď sa ti darí, si kráľ. Keď sa ti nedarí, zistíš, že si… človek. A neuspieť je ľudské.“

Nie je umenie zabehnúť maratón za 3 hodiny, umenie je zabehnúť ho za 5 hodín. Vždy som si hovoril, aké to asi je, keď si na trati tak dlho. Ako veľmi sa trápiš. Dávno v cieli, neraz som pozoroval tých chudákov dobiehajúcich z posledných síl, zatiaľ čo ja som sa po pretekoch išiel ešte vyklusať. Alebo na pivo. Vždy som si hovoril, aké to asi je a ani vo sne by ma nenapadlo, že moje obvyklé výkony pod 3 hodinami a 30 minútami vystrieda niečo podobné. Až do chvíle, kedy som to nezažil na vlastnej koži.

Nechápem, čo sa v Singapure vlastne stalo. Vždy keď som nastupoval na preteky nie celkom fit, vravel som si, „to dáš, to dokráčaš, a aj keby si sa mal doplaziť“. Nie, takto nie. Pár dní pred maratónom som z Kambodže dorazil s niečím v bruchu, začali ma trápiť kŕče, črevá mi krútilo. Nameral som si dokonca teplotu až 38,7. Necítil som sa fit. Deň pred závodom sa stav zlepšil a ja som bol pripravený postaviť sa na štart.

Pred Singapurom som odbehol polmaratón v Malajzii (Penang, 27. miesto) a v Kambodži (Angkor Wat, 43. miesto), zakaždým za pre Európana hrozného počasia (horko, vlhko), ale odbehol som, navyše som sa výborne umiestnil. Polmaratón ale nie je maratón. Už počas rozcvičky v Singapure zo mňa tečie a tečie a neprestáva. Do štartu už neprestane. Nie je to dobré.

Štart. Rozbiehame sa a ja už od prvých metrov cítim, že nie som v pohode. Zatiaľ sa mi ale darí držať relatívne dobré tempo. Až do piateho kilometra, kedy musím prvý krát na toaletu. Črevá vyhrávajú svoj orchester. Od desiateho kilometra vzdávam súvislý beh a prechádzam do chôdze. Beh sa mi znechutil, Singapure sa mi znechutil, rozhodnem sa, že to po polovici trate vzdám a odkráčam do cieľa s pol-maratóncami. Teším sa, ako hodím uterák do ringu. Celých nasledujúcich desať kilometrov strávim v striedavom polobehu a chôdzi, nevediac sa dočkať na koniec utrpenia.

Prichádza rozhodujúci okamih, dve tabule, jedna hlási polmaratón doľava, druhá maratón doprava. Začnem pochybovať a uvažovať. A následne, následne sa rozbehnem… doprava! Stále nechápem, čo ma k tomu viedlo, prečo som to spravil. Pusu na čelo dám tomu, kto mi to vysvetlí. Možno to bolo preto, že vzdať sa nebol spôsob, akým som sa chcel so Singapurom rozlúčiť. Dávno predtým som chcel na tomto závode trpieť, a tak sa rozhodnem trpieť do konca. Aj keď inak, než som to pôvodne čakal. Bežím teda ďalej, ale už na 23. kilometri musím znova na toaletu. Ľutujem tých, ktorí za mnou počas závodu bežia.

Ďalšie kilometre sú nekonečné. Beh, chôdza, beh, chôdza… Síl ubúda a tak je to postupne viacej chôdza, ako beh. Vychádza slnko, ktoré sa rozhodlo, že nás upraží. Nie som na to pripravený, veď o takomto čase som mal byť už dávno v cieli. Namiesto toho sa trápim a som iba na začiatku poslednej tretiny. Trápenie nemá konca. Na 36. kilometri sa rozhodujem, odmietam bežať čo i len ďalší meter a vypočítavam, koľko mi asi bude trvať do cieľa dokráčať. Spomínam si na to svoje „to dáš, to dokráčaš, a aj keby si sa mal doplaziť“. Nie, plaziť sa nechcem. Na 38. kilometri sa znova rozbieham, nejako to už dobojujem.

A tak aj bolo, dobojoval som. Nikdy som si nemyslel, že zabehnem maratón za 5 hodín, možno tak za mnoho veľa rokov. Nemusel som čakať tak dlho.

A čo si zo Singapuru odnášam? Dve dôležité ponaučenia:

1.) Už nikdy nepobežím maratón v Ázii. Síce, nikdy nehovor nikdy, ale… naozaj je to v tom počasí hlúposť.

2.) Nabudúce, keď budem cítiť, že sa mám vzdať, tak sa aj vzdám. Nemá zmysel hrať sa na hrdinu a zbytočne sa trápiť. Aj vzdať sa je ľudské.

Peklo Singapuru ma bude ešte dlho mátať, ešte dlho budem hľadať pozitíva. Zatiaľ som našiel aspoň to, že som môj sedemnásty maratón v živote nemusel vzdať. Nič viac, nič menej.

Nikdy nechoďte na maratón do Singapuru, pokiaľ si nechcete behanie znechutiť. Myslím to vážne…