www.trenujeme.sk: Rozhovor

www.trenujeme.sk: Rozhovor s Runellerom Matejom Šemšejom o jeho bežeckej ceste svetom

(Rozhovor uverejnený 23.01.2019)

Matej pochádza z Bratislavy a posledných 10 rokov žije v Prahe. Pôsobí ako personálny riaditeľ v nadnárodnej americkej IT korporácii. Po 15 rokoch pracovného nasadenia, ktoré začalo ešte počas vysokej školy sa rozhodol pre kariérnu prestávku a na rok doslova behá po svete. V mladosti hrával futbal, následne strávil roky v posilňovni, než sa dostal k behu. Tomu sa venuje aktívne od roku 2009, triatlonu od roku 2015. Zatiaľ dokončil 17 maratónov, 2 dlhé triatlony, 6 polovičných triatlonov (tzv. half-distance), 32 oficiálnych polmaratónov (pričom polmaratónsku vzdialenosť ubehne neoficiálne niekoľko krát mesačne) a nespočetné množstvo kratších pretekov.  

Kde a čo bol tvoj najintenzívnejší športový zážitok?

Pokiaľ sa bavíme o oficiálnych pretekoch, určite nezabudnem na svoj prvý maratón v živote v roku 2010 v Prahe (dnes sa už iba smejem na vtedajších nováčikovských chybách) alebo na prvý dlhý triatlon v Nemecku (v roku 2017 svetoznámy Challenge Roth).

Pokiaľ sa budeme baviť o mojej aktuálnej bežeckej ceste svetom, tak ma napríklad veľmi potešili 27. miesto z polmaratónu v malajskom Penangu alebo 43. miesto z polmaratónu kambodžskými chrámami v starobylom Angkor Wate (na oboch závodoch štartovali tisíce ľudí). Emotívne najsilnejší bol zatiaľ maratón v Singapure, na ktorý som nenastupoval fit (trápili ma črevné problémy a teplota). Po polovici závodu som to chcel vzdať, silou vôle som pokračoval ďalej a nakoniec ho dokončil v čase, ktorý už určite nikdy nezopakujem. Išlo o to dokončiť ho za každú cenu, nakoľko som práve v tomto meste potreboval (pretrpeným maratónom 🙂 ) uzavrieť jednu životnú kapitolu. Jednoducho som nemohol v polovici hodiť uterák…

Silné zážitky predstavovali tiež behy pri vietnamskom západe slnka, pustým austrálskym lesom, naboso nekonečnou austrálskou plážou, či beh za sychravého počasia medzi chrámami starobylého mjanmarského mesta Bagan. A v Indonézii sa mi podaril husársky kúsok, zatrénoval som si s profesionálmi z Kene, ktorí na ostrove Lombok práve dokončili polmaratón. Zatiaľ čo ja som išiel kvalitnejšie tréningové tempo, oni klusali. Neustále nariekali a sťažovali sa na teplo a vlhkosť, a tak sme vyrážali vždy po piatej ráno. 🙂

Kde si nabral motiváciu k životnému štýlu, ktorý vedieš?

V určitom momente v roku 2017 som si uvedomil, že nie som šťastný so svojím aktuálnym životom. S tým, ako napreduje a kam meruje. Bolo v ňom až priveľa stereotypu, rutiny a negatívnych emócií. Vedel som, že chcem zažiť niečo neopakovateľné, dobrodružstvo, na ktoré do smrti nezabudnem. Iba tak sa túlať s batohom po svete a „hľadať sa“ by ma nebavilo, vedel som, že chcem vytvoriť projekt, ktorý bude unikátny a ktorý spojí viacero vecí, ktoré milujem – cestovanie, beh a charitu. Nevedel som si predstaviť vzdať sa športu na dlhšiu dobu a rovnako som chcel svojou malou dávkou prispieť k lepšiemu svetu a pomôcť tým, ktorí to skutočne potrebujú. V neposlednom rade ma motivuje a napĺňa o týchto problémoch písať a inšpirovať tým tiež ľudí „doma“ v Európe.

Asi prvý krát v živote nemám konkrétne plány, ktoré by boli vopred zorganizované do posledného detailu. Viem, ktoré krajiny chcem navštíviť, mám nejaký časový rámec, zaplatených pár závodov, ale to je všetko. Na cestách sa ti život mení každým dňom. Vyrazil som 1. septembra 2018 a až do leta 2019 postupne plánujem behať v približne dvadsiatich krajinách sveta. Behom prispievam na vybrané lokálne charitatívne organizácie, za každý ubehnutý kilometer je to jeden americký dolár z mojej vlastnej peňaženky.

S akými rozdielmi si sa stretol na podujatiach v rôznych krajinách? 

Najčastejšie behám sám pre seba, v parkoch, botanických záhradách, na plážach, či v prírode. Tam, kde to nie je možné – napríklad v niektorých mestách juhovýchodnej Ázie sa ti o mestskom parku ani len nesnívalo – behám v uliciach. V každej krajine sa snažím svoj pobyt zakončiť minimálne polmaratónom a keď zrovna nie je “nablízku” žiadny oficiálny pretek, ubehnem ho sám, v rámci tréningu. Miestni na mňa niekedy pozerajú ako na blázna, inokedy sa pár ďalších bežcov v teréne nájde.

Zúčastnil som sa tiež niekoľkých pretekov (zatiaľ) v Ázii a Austrálii. Hlavné rozdiely najmä v menej rozvinutých krajinách ležia určite v organizácii. Môže sa stať, že štart sa hravo omešká o pol hodinu, pretože politik, ktorý mal odpáliť štartovaciu pištoľ, takisto mešká. Alebo že ti v pretekových informáciách sľúbia sprchy a po závode nájdeš iba tabuľu “sprchy” stojacu pod stromom, ale pri ňom žiadne sprchy. Vzhľadom na vysoké teploty a obrovskú vlhkosť začínajú preteky väčšinou skoro ráno, ak nie hneď po polnoci (zažil som štart maratónu o pol druhej ráno), na druhej strane občerstvovačky sú častejšie ako u nás. Počasie je nevyspytateľné, zažil som pretek, ktorý začínal za neskutočného tepla a skončil prietržou mračien (vodiča maratónu na čas 4 hodiny a 30 minút zachránil jeho vodiaci balón pred bleskom, trafil práve balón). Najmä v Ázii som zistil, že máš väčšiu šancu na dobré umiestnenie, aj keď nepobežíš na svoj „osobák“ – teplo a vlhkosť skrátka prekáža každému. V neposlednom rade sú ale bežci veselí, vysmiati a šťastní všade, takže je každý pretek v zahraničí rovnakým zážitkom, ako doma.

Matej behom prispieva na vybrané charity, o ktorých píše na svojom webe a Facebook stránke. Vo svojich blogoch sa venuje aj písaniu o cestovaní, behu, živote…