Triatlon vo Wanake alebo koľko smoly môže triatlonista mať a prečo na Zélande žijú krásni ľudia

Máš sen. Máš cieľ. Máš plán. Vydáš sa na cestu cez pol sveta. Za západom slnka, vlastne, za východom. Týždne a mesiace na cestách. Bežecké topánky a prechodné pobyty. Kilometre, čo ubiehajú pod tvojimi nohami. Hodiny a hodiny v lietadlách a na letiskách, na letiskách a v lietadlách. Pristaneš, vidíš iný svet, úžasný svet, krásny svet. Kričíš z plného hrdla a bez pocitu viny. Ozvena, údolie, jazero. Oveľa viac. Jazerá, údolia a ozvena, ktorá sa násobí. Voda, čo ťa volá, voda, čo ťa drží nad vodou. Vzduch tak čistý, že nádych a výdych je súhra šťastia. Všetko naokolo ako z rozprávky. Už veríš Frodovi a miluješ tú krajinu rovnako ako on. No a potom sa vynorí a ty sa nechceš prebudiť. Máš šťastie, už bdieš. Víta ťa! Wanaka, jedno z najscénickejších miest, ktoré si kedy videl.

Zélandom som sa flákal už niekoľko týždňov, keď som dorazil do Wanaky, mestečka pri úžasnom jazere na juhu južného ostrova. Pred vyše pol rokom som zaplatil štartovné za triatlon Challenge Wanaka, reklama sľubovala najscénickejší triatlon na svete. Než som sa ale začal kochať krásou týchto pretekov, stretla ma séria nešťastných, alebo skôr osudových udalostí. Aj o tom je život cestovateľa.

Do Wanaky som dorazil v utorok a triatlon sa konal v sobotu. Dostatok času na aklimatizáciu s prostredím a na zblíženie sa s bicyklom, ktorý som v miestnom servise zarezervoval a zaplatil mesiace dopredu. V stredu mal zo Slovenska priletieť kamarát-triatlonista s mojim neoprénom do vody (voda v jazere sa pohybuje okolo 16 stupňov, bez neoprénu ti štartovať nedovolia), vo štvrtok kamarátka z Dubaja (Slovenka) s triatlonovým dresom a tretrami na bicykel. Na prvé dve noci som zarezervoval posteľ v hosteli, druhý krát v živote budem spať s neznámymi ľuďmi v jednej izbe. Noc predtým v meste Queenstown to bolo viac než v poriadku, čo také hrozné sa mi môže stať tu, na konci sveta. Nečakal som problémy, no zneistili ma ostatní ubytovaní. Vždy, keď som odpovedal na ich otázku v ktorej izbe spím, čudne, možno priam desivo sa zatvárili. Vraj je to izba, na ktorej miznú cestovatelia hneď po príchode.

Večer som pochopil prečo. Na izbe spal okrem iného Brazílčan, ktorý neskutočne chrápal. Niečo také som v živote nezažil. Nech mu ku cti slúži, že chodil spať vždy ako posledný, to aby ostatní dokázali zaspať pred ním. Vzhľadom na fakt, že vstával medzi prvými do práce, to bolo celkom milé. Samozrejme, mne to nepomohlo, pretože som nemohol zaspať od chvíle, kedy som sa o jeho probléme dozvedel. Po dvoch hodinách prevaľovania sa som prvú noc nakoniec strávil na gauči v kuchyni (tiež ako vrátnik pre tých, ktorí vyrazili večer za zábavou) a na druhý deň som sa nechal preložiť do inej izby. To nám to pekne začalo. Skutočné problémy však mali ešte len prísť.

Kamarát zo Slovenska, človek ktorý precestoval polovicu sveta, doma vlastní cestovnú agentúru a naozaj sa vyzná vo všetkom okolo cestovania, zabudol požiadať o víza do Austrálie. To nevymyslíš! Tie potrebuješ, pokiaľ v Austrálii prestupuješ dlhšie ako 8 hodín (čo bol prípad jeho, jeho frajerky a môjho neoprénu). O víza nakoniec požiadal až týždeň pred odletom. S ním problém nebol, víza obdržal do pár minút, problém nastal pri klasifikácii práce jeho priateľky. Tá sa pohybuje v mediálnom biznise, čo austrálske úrady považovali za niečo, čo treba ďalej preverovať. Hrozilo, že víza do odletu nebudú. Dvojica odletela z Viedne do Londýna, kde ich však nepustili na odlet do Austrálie. Ostali takpovediac visieť. Stále žila nádej, že sa víza a odlet podaria v nasledujúci deň, ale… Všetky zmeny by stáli neuveriteľné peniaze a tak nakoniec obaja ostali v Európe. Portugalsko namiesto Zélandu. V televízii na portugalskom hoteli ich vítala reportáž o tom, aká skvelá je austrálska imigračná politika. Pochopíš to? Čo sa to len vesmír snažil naznačiť. Minimálne to, že som na konci sveta bez neoprénu, bez ktorého v sobotu neodštartujem. Hmm…

Ďalší problém predstavoval dopredu zaplatený bicykel, ktorý som chcel vyskúšať tri dni pred závodom. V utorok prichádzam do obchodu a so šéfom vediem nasledovnú konverzáciu:

Runeller: „Zdravím, pred pár mesiacmi som zaplatil za bicykel a rád by som ho zajtra prevetral, bude pekné počasie.“

Šéf obchodu: „Hmm… človeče. Zlé správy. Nevieme kde je.“

Runeller: „Ako to, neviete?“

Šéf obchodu: „Nevieme. Niekto si ho požičal a nevrátil.“

Runeller: „Ako je to možné?“

Šéf obchodu: „Hmm… Stáva sa.“

Runeller: „Stáva sa? Čo budeme robiť?“

Šéf obchodu: „Žiadny strach, príď zajtra!“

STREDA:

Runeller: „Zdravím, máte môj bicykel?“

Šéf obchodu: „Kámo, stále nič.“

Runeller: „Super…“

Šéf obchodu: „Príď zajtra. Musím obvolať pár ľudí.“

Runeller: „Čo ak tu zajtra nebude?“

Šéf obchodu: „To bude môj problém…“

ŠTVRTOK:

Runeller: „Zdravím, máte môj bicykel? Od dnes ho mám už zaplatený, musí tu byť“

Šéf obchodu: „Kámo, zle je. Obvolal som pár ľudí…“

Runeller: „A?!“

Šéf obchodu: „Nikto ho nemá… Nevieme kde je.“

Runeller: „Aha, ok. Preteky sú v sobotu, potrebujem ho aspoň na pár kilometrov vyskúšať. Čo spravíme?“

Šéf obchodu: „Žiadny strach, ukáže sa! Určite!“

Runeller: „A keď nie?“

Šéf obchodu: „Mám skvelý plán B! Dostaneš iný s elektronickým prehadzovaním, komplet elektrika!!!“

Runeller: „Super, ale… môžete mi proste dať, za čo som zaplatil?“

Šéf obchodu: „Žiadny strach, príď zajtra“

Runeller: „Uff…“

PIATOK (deň pred pretekmi)

Runeller: „Tamto vonku opreté je konečne môj bicykel? Dorazil?“

Šéf obchodu: „Áno! Dnes sa tu zjavil chlapík a vrátil ho. Úplne som zabudol, že ho má práve on!“

Runeller: „Super, nastavte ho, nahoďte triatlonovú hrazdu a idem rovno na cestu!“

Šéf obchodu: „Hmm… kámo… ohľadom hrazdy. Viem, že ju máš objednanú, ale… Vidíš tamtých Francúzov? Prišli pred chvíľou a práve som im dal poslednú. Nemáme…“

Runeller: „Super!! Proste mi ho daj a idem…“

Takže, Francúzi mi ukradli dôležitú pomôcku na preteky ale bol som rád, že bicykel nakoniec dorazil. Stihol som na ňom najazdiť osem, doslovne osem, kilometrov. To všetko pred pretekmi, kde ma čaká deväťdesiat.

Späť do Londýna. V stredu ráno po prebdenej noci na kuchynskom gauči dorazila správa, že kamarát s frajerkou to na Zéland nezvládnu. Uff. Som bez neoprénu, bez ktorého nemôžem v sobotu štartovať. Vyberiem sa na miestny bazén, potrénovať a popýtať sa, kde by sa dal nejaký požičať. Po plávaní sa rozprávam s dievčatami na recepcii, vyrozprávam im svoj príbeh, jedna sa pýta odkiaľ som. „Z malej európskej krajiny, ktorú nebudeš poznať. Slovensko.“ Odpoveď ma šokuje (v slovenčine): „No, veď aj ja som zo Slovenska, z Bratislavy.“ Nie je to vtipné? Na druhom konci sveta, v malom mestečku, na miestnom bazéne, úporne zháňajúc neoprén na triatlonové preteky, stretnem Dominiku z Bratislavy! Z mojej krajiny, z môjho mesta.

Dominika žije s austrálskym manželom vo Wanake, predtým žili v Austrálii a v Kanade. Wanaku by už nemenila. Pomaly začínam chápať, prečo. Dominika spustila sériu úžasných udalostí. Zalarmovala miestnych a hneď bolo niekoľko možností na stole. A tak som sa posilnený nádejou pobral do miestneho obchodu, kde určite neoprén majú. Neprešiel som pol sveta a nezaplatil stovky eur, aby som vo Wanake neštartoval! Neoprén, bicykel, všetko nejako dopadne. Viem to. Ani nie o hodinu neskôr skúšam v miestnom obchode neoprén a je mi jasné, že mám svoj plán B. Pre prípad, že nezoženiem požičaný, predsa len, kupovať sa mi nechce. Aspoň nie tento. V miestnom parku stretnem pani Rose, ktorú prvotne zaujímalo, čo to pijem za zvláštnu vodu. Spustím prednášku o chia semienkach a zároveň vyrozprávam môj príbeh. Rose neváha ani chvíľu a ponúkne svoj telefón, ja tak inzerujem na miestnej burze na sociálnej sieti, že zháňam neoprén. Z Rose sa vykľuje administrátorka všetkej následnej komunikácie, je úžasná. Preposiela správy, odpovedá ľuďom v mojom mene, pomáha. Nemusí. Chce. Po dvoch ponukách ženských neoprénov (bral by som aj to, keď nebude nič lepšie!) sa ozve Eddie.

Eddie vyrába neoprény a ponúkol sa požičať mi jeden na sobotu. Len tak, zadarmo. Eddie sa pohybuje vo svete IT a vyrábať vlastné neoprény je jeho odveký sen. Na úvod začal s päťdesiatimi kusmi a uvidí, čo ďalej. Vo štvrtok ráno skúšam, rýchlo je rozhodnuté, mám po probléme. Ale v piatok ráno je to znova inak, pretože na Valentína som sa do Eddieho neoprénu zamiloval. Skúšam znova a rozhodnem sa, kúpim! Aj tak som doma chcel vymeniť môj starý a Eddieho sedí ako ešte žiadny. Navyše, v Európe existuje iba jeden ďalší človek, ktorý má Eddieho produkt. Takže, ja odteraz pred každým závodom už iba s Ruby neoprénom a Eddiem. Eddie je inak pôvodom Brit žijúci vo Wanake od roku 2002. Týpek, ktorého si hneď obľúbiš. Nikam inam by žiť nešiel. Presne ako Dominika. Presne ako Rose. Rozumiem.

A ešte niečo. Keby som sa na pokladni bazénu nezačal vypytovať, nestretol by som Dominiku. Keby som nestretol Dominiku, nedorazil by som do obchodu s neoprénmi presne v čase, v ktorom som tam dorazil. A nestretol by som na lavičke v parku Rose. Keby som nestretol Rose, nedostal by som sa k lokálnej skupine na sociálnej sieti a bez lokálnej skupiny by sa neozval Eddie. Bez Eddieho by som neskúšal jeho neoprén. A čo by sa stalo, keby Eddie nebol ochotný požičať? Nič by nezarobil a ja by som pred pretekom liezol do vody natlačený v ženskom neopréne. A možno by som nepísal ani tieto riadky, pretože by ma tento stiahol po pár metroch pod vodu. Ponaučenia? Prvé, všetko sa deje ako sa má diať. Druhé a tretie, choď sa naučiť na Zéland, ako sa robí biznis a neboj sa v živote opýtať. Štvrté, chia semienka nie sú len zdravé, majú naozaj magickú moc. A piate, vždy urob maximum preto, aby si nemusel štartovať v ženskom neopréne.

Desať hodín pred štartom, Wanaka. Neverím vlastným očiam. Toto miesto je ako sen. Celý Zéland je. A najmä ľudia, ktorí tu žijú. Kiwáci, Slováci, Česi, Briti, všetci… To, ako mi všetci pomáhajú. Neskutočné. Tu cítiš lásku, spolupatričnosť, podporu, rešpekt. Žiadna nenávisť alebo zamračené pohľady. Nedá mi a musím porovnávať – dopadlo by to podobne aj doma? Stačí mi príhoda Bena, ktorý na preteky dorazí s kamarátkou Evou (aspoň môj triatlonový dres a tretry na bicykel sú tu!): na pretekoch na Orave Ben zháňal nejakú drobnosť, zamračení stánkári ho posielali od stánku k stánku a nikto sa akosi nemal k tomu pomôcť. Na druhú stranu verím, že aj u nás je kopec skvelých ľudí, ktorí ochotne pomôžu. Ale možno… Možno by sa chovali inak tí neznámi nezainteresovaní na ulici, v parku, či v pokladni na bazéne.

Sobota, 16.2.2019, deň D. Od augusta 2018 som nesedel na poriadnom bicykli, až včera. Dnes ma čaká 90 kilometrov náročným kopcovitým terénom. Okrem toho budem skoro dva kilometre plávať vo vode s teplotou 16 stupňov a bežať polmaratón. Teším sa, som rád, že môžem štartovať, po problémoch predchádzajúcich dní. Nesprávna zástava na čísle (Slovinsko namiesto Slovensko) je už iba vtipná čerešnička. Prekreslím, milujem totiž Slovensko! Slovinsko mám rád, ale Slovensko je len jedno. Ráno na štarte je 10 stupňov. Voda je dobrá, v novom neopréne plávam o život, užívam si to. Dokonca je mi teplo. Skvelá práca, Eddie! Vbieham do prvého depa, vyzliekam neoprén, otváram triatlonový dres, obliekam srdečný pás, búúúm. Zips na drese sa roztrhne. Som nahratý. Smola pokračuje. Použijem srdečný pás a snažím sa ho utiahnuť, nech mi roztrhnutý dres na hrudi veľmi neplápolá, pre aerodynamiku by to bola katastrofa. Už po pár kilometroch ale zisťujem, že toto riešenie je k ničomu. Dnes to teda žiadna hitparáda nebude. Dres naberá množstvo vzduchu, čo ma spomaľuje a vyčerpáva. Po 25 kilometroch musím zastaviť a napraviť pumpičku, ktorá začala drieť o koleso. Už len to mi chýba, aby sa pumpička zamotala do kolesa a ja si tu nabil hubu. Alebo defekt. Vzhľadom na situáciu sa rozhodnem šetriť sily a tak si jazdu doslova užívam. Krásne kopce, malebné jazerá, úžasné novozélandské prostredie… Zrazu musím myslieť na dedka, ktorý bol veľký cyklista. Len keby terén bol rovinatejší a protivietor miestami menej brutálnejší. Nadávam na chlapíka v servise a preklínam Francúzov, ktorí mi ukradli hrazdu spred nosa, tento protivietor bez nej je samovražda.

S roztrhnutým dresom na hrudi a za slnečného ale studeného počasia napokon dorazím po 90. kilometroch do druhého depa. Prsty si necítim od zimy. Modlím sa, aby som sa rozbehol a prsty rozhýbal. Vybieham s plechovkou energetického nápoja v ruke, to pre prvé kilometre. Samozrejme mi po pár metroch vypadne z ruky, zohnúť sa poňho bolí, ale dám to! Opäť sa rozbieham a nohy vládzu, to je skvelé. Prvých desať kilometrov predbieham mnoho bežcov a zdolám ich nakoniec v skvelom čase – niekde pod 50 minútami. To by bol skvelý čas! Keby… na dvanástom kilometri prichádza očakávaný kopec, ktorý je brutálny. To sa už nedá ani vybehnúť, nemá to zmysel, preto volím chôdzu a strácam niekoľko minút. Okolo 15. kilometra sa ku mne pridá organizátor na bicykli s izolepou v rukách. Leží mu na srdci môj osud a nechce aby ma diskvalifikovali pre verejnosť poburujúce bradavky, ktoré mi vykúkajú z roztrhnutého dresu. Rozhodne sa tento problém vyriešiť izolepou, akosi mu to ale nejde. Strácam ďalšie minúty a nervy a tak zavelím, nech ma oblepí na hrudi dookola celého. Vyzerá to smiešne ale aspoň ma nevylúčia, po toľkom trápení. Znova sa rozbehnúť na predchádzajúce tempo nie je ľahké a tak zvolím pohodu a posledné kilometre si užívam. Povzbudzujem chudákov, ktorí len začali bežať a sú na začiatku polmaratónu. Chlapík, ktorý beží tesne predo mnou, bude môj hlas počuť snáď aj vo sne.

Posledné metre, cieľová rovinka v dohľade. Zrýchľujem, tieto závery sú moje. Kričím z plného hrdla „Slovenskoooo“, nech aj na Zélande vedia! Niekto volá moje meno. Je to tam! Pretnem cieľ a som šťastný, možno preto, že som práve absolvoval najscénickejší triatlon na svete, možno preto, lebo som dokončil aj napriek všetkej smole posledných dní a hodín. Čas dnes nie je dôležitý, je to prvý a dúfam aj posledný výsledok nad 6 hodín (6 hodín a 7 minút). Dnes a posledné dni to ale o čase vôbec nebolo. Bolo to o splnených snoch. Pomoci od neznámych ľudí. Úsmevoch na konci sveta, kde tieto sú nefalšované a plné porozumenia. O krásnom mieste a prírode, ktorú dovtedy poznáš iba zo snov. Bolo to o úžasnej Wanake a ešte úžasnejších bytostiach, ktoré toto magické miesto obývajú. Tieto magické dva ostrovy. Po tom všetkom na Wanaku naozaj zabudnúť nepôjde. Odteraz pred každým triatlonom, pri navliekaní môjho nového neoprénu, budú moje srdce a myšlienky vo Wanake.

Zbohom Wanaka, zbohom, ty krásne miesto. Zbohom, krásni ľudia. Želám si ešte raz vás stretnúť. Želám si, nech život je taký krásny všade.