Ľudské telo nie je stroj, my všetci sme zraniteľní. V Rige to už zase bolelo, už zase trápenie. Nejako sa z toho stáva pravidlo. Nuž, s bolavou pätou a 2 týždne po Pražskom maratóne som to inak ani nečakal. Že to nebude rok „osobákov“ sa vedelo.
MILUJEM BEH a milujem pretekať. Ale zrazu je to inak. Zrazu sa mi nič nechce, motivácia je fuč. Neviem sa dočkať cieľa, ale už na 7. kilometri? Vytrápil som sa, čas nakoniec dobrý, polmaratón za 1:37, veľa ľudí o tom iba sníva, viem. Ale ide o ten pocit, ktorý ťa tých 21KM sprevádza.
Som unavený. Teraz si idem oddýchnuť. Pár dní a týždňov vôbec nič. Teda, skoro nič. Aj tak som to plánoval. Rád by som stál 22.6. na štarte maratónu, alebo zrejme už iba polmaratónu, v mestečku kdesi dve hodiny od New Yorku. Čas ukáže…
V živote hold musíš vedieť aj spomaliť, práve preto, aby si mohol znova šprintovať. Ešte rýchlejšie a divokejšie. Všetko v správny čas.
[endomondowp type=’workout‘ workout_id=’1321790296′ ]