Nezabudnuteľná noc v Chiang Mai na privítanie

Po týždni plážového prežúrovaného dovolenkovania na Koh Samui som sa presunul na sever do mestečka Chiang Mai. Rôzne jazyky sľubovali hipsterské nebo batôžkárov („backpackerov“) a tak som sa nevedel dočkať toto ospevované mestečko spoznať osobne. Rozdiel od turistických destinácii zbadáte hneď na letisku, zrazu od vás nepýtajú 600 bahtov za taxík na ubytovanie (16 EUR / 414 Kč), ale iba 150 (4 EUR / 100 Kč)  – neveril som vlastným očiam. Vzhľadom na brutálne horko som hneď po prílete zamieril do fitka a ubehol 10km na páse, predsa len, som tu kvôli behaniu. 🙂 Ide to, aj v meste, kde je iba jeden park, to ide. Mesto jedného parku a jedného národného parku, tak som si Chiang Mai pomenoval. Národný park Doi Suthep je naozaj skvostom mesta, ale o tom inokedy.

„Život je krátky, ale krásny!“ – Eric

Vtipné, ako sa v živote dokážete za pár sekúnd dostať do ozajstného víru udalostí. Začalo to všetko praním a sušením smradľavého oblečenia (prepotené bežecké veci a vlhko v 35 stupňoch naozaj nejdú dokopy). Sediac pri sušičke, zaregistroval som blondínu európskeho vzhľadu, ktorá si šla načapovať filtrovanú vodu. Dali sme sa do reči, vysvitlo, že je to Rakúšanka Claudia, ktorá žije vo Viedni ale predtým žila pol roka v Mai a má thajského frajera. Zbalil ju, drž sa… v parku!! Nie, v národnom nie, v tom jedinom mestskom. Frajer má aktuálne obviazanú ruku, lebo boxoval do steny (tak si vraj Thajci vybíjajú zlosť), ale do nemocnice ani za svet (znova vraj pre nich typické). Večer plánujú ísť na pivo a lacný „street food“, nemôžem si nechať ujsť skvelú príležitosť a nenanominovať sa. A tak už o pol ôsmej večer sedím na skútri diskutabilnej kvality za malým tučným Thajcom, zatiaľ čo ja som „slim and fit“ – mne tučný neprišiel, ale takto to celé popísal Claudiin priateľ, ktorý sa okrem iného úžasne smeje. Sranďák a pohoďák. Som v Ázii iba týždeň, ale toto na nich zbožňujem. Bezprostredne sa vedia zasmiať na plné ústa, šľahnúť vás po chrbte a vy viete, že to je myslené naozaj zo srdca. On sa smeje, ja sa smejem, nerozumieme si ani prd… ale to nevadí. Claudia hovorí plynule po thajsky, naučila sa pri ňom. To len keď si chcú chlapci povedať niečo naozaj tajné, používajú nejakú horskú reč, vraj kombináciu thajčiny, tibetčiny a čínštiny. Ani pánboh sa v tom nevyzná, iba pár krát som pochytil „bum bum“, to bude ale asi synonymum vo viacerých jazykoch, dokonca už aj Slovák a Čech poznajú.

Prichádzame do baru a keďže nie je miesto, domáca nám pohotovo prestrie na druhej strane cesty. Rozmýšľam, kde na Slovensku by vám hostinský prestrel extra stôl na druhej strane cesty a ešte sa pritom usmieval. Ak taký podnik existuje, sem s ním. Objednáva sa pivo, na výber je vždy Leo, Singa a Chang. Mne najviac šľape to druhé zmieňované (óóól da singa lejdy, óóól da singa lejdy). Keďže všetci štyria umierame od hladu, maród s rukou sa podujme obstarať jedlo. Miestni sa čudujú, že pojazdný predavač papájového pikantného šalátu nie je na svojom obvyklom mieste, ale to nevadí. Jeden telefonát a náš maród zisťuje, že je len pár blokov od nás. Niečo na mňa ukazuje a mne to stačí akurát na to, aby som pochopil, že mám naskočiť zaňho. Tak nasadám, prilba tu „in“ nie je, nohy mi trčia kade tade, rútim sa thajskými ulicami na skútri, so šoférom s obviazanou rukou. Nech sa páči. Dorazíme práve v čas, šalát je takmer hotový. Priberiem k tomu ešte zopár kúskov grilovaného mäsa rôzneho druhu na špajli (naozaj typický thajský „street food“ a doslova na každom kroku) a sadáme znova na motorku. V jednej ruke držím zabalenú večeru, druhou sa držím držiaku motorky. Šofér na mňa niečo hovorí ale ja nechápem – chcel mi iba oznámiť, že sa stavíme ešte po ryžu a niečo neidentifikovateľného s mäsom, ako sa ukáže neskôr brutálne štipľavého. Ešte viac ako tá papája.

Vraciame sa na miesto a pri stole sedia ďalší dvaja ľudia: drobná Číňanka, ktorá vie celkom dobre po anglicky a v meste pracovala (skončila a tak letí zajtra domov) a miestny umelec a gay v jednej osobe, Eric. Ten sa v priebehu večera ukáže byť naozaj vtipný, stále na niekoho pokrikuje, vtipkuje, robí si srandu z turistov (pýta od nich nohavice, a tak). Slovensko pozná, vraj aj on je odtiaľ. Celý večer spomína, že je triezvy a že to nie je dobré – štylizuje sa do pozície najväčšieho alkoholika v meste. Je to milé. Číňanka si nás pomýli so Slovinsko, ale to nie je nič nové. Ja tiež netuším, kde leží jej mesto a oni sú podstatne väčší ako my. Púšťame sa do jedla, rukami! Už som si ich asi dve hodiny neumyl (vrátane jazdy na motorke) a tak si iba spomínam na všetky varovania od lekárov a v duchu sa modlím. Nebudem tu predsa v krčme plnej Thajcov trápne vyťahovať z kapsičky dezinfekciu, veď ma vysmejú. Alebo sa urazia. Neriskujem ani jedno, ani druhé, radšej sa ráno poseriem. Na druhej strane, ak nie zajtra a po tomto jedle, tak už počas najbližších jedenástich mesiacov asi nikdy. Jeme, naozaj pikantnú chuť prebíjam pivom ale najem sa dobre. Až na posledný hlt, kedy asi hltám aj papričku, pretože ma začne brutálne páliť hrdlo. Prelievam pivom. Skoro sa zadusím, grhlem, kašlem, miestni sa úžasne bavia. Bolesť ustáva asi po pol litri piva a 20 minútach. Keď zožerieš niečo naozaj štipľavé, miestny trik spočíva vraj v tom, že sa na hajzli skloníš do misy a začneš zhlboka vydychovať to štipľavé do záchoda. Ktovie… V Thajsku inak pijú pivo s ľadom a keď pijú veľké pol litrové, tak ho rozlievajú medzi všetkých, nie ako u nás, kde má každý vlastnú fľašu a stráži si ju ako oko v gebuli. Až sa pivo dopije a ľad ostane, jedia ho. Zo začiatku si zmätený, stále niečo lížu, oblizujú, kúšu, prežúvajú…  Zvykneš si, no čo, lepšie ako čipsy. Ešte je nutné na tomto mieste podotknúť, že varovania pred ľadom z domova v Thajsku naozaj nie sú na mieste, lad sa vyrába z pitnej vody a každé ráno rozváža

V priebehu večera sa k nám pridáva ešte kanadská učiteľka angličtiny na diaľku (online učí čínskych študentov), môj kanadský žartík, že prišla do Thajska učiť Kanaďanov skuťočnú angličtinu na diaľku nepochopí. Ale inak je fajn. Eric nás pozval k nemu domov, a tak sa nakoniec ocitám v spoločnosti 9 ľudí na jeho záhrade, v niečom čo pripomína naozaj „kúl“ záhradný bar – pridal sa k nám totiž ešte jeden francúzsky gay a Thajec, ktorý vyzerá ako Indián s stále sa smeje. Naozaj sympatický človek už na pohľad. Áj lááájk! Prostredie fajn, sviečky, pohoda, to najlepšia, to najlepšia zabava… graduje graduje. A aj Eric si splnil jedno želanie, už je celkom pripitý. Dostáva sa do vytrženia, začne sa maľovať (okrem obrazov maľuje henu a rôzne ďalšie obrazce), vyzliekať a Číňanka ho fotí s veľkou zrkadlovkou. Vraj chce hodiť niečo „crazy“ na Instagram. Za barom, na ulici, na stoličke, na zemi. Objektívne, zopár fotiek sa jej naozaj podarí.

A tak sme si plynuli, v priateľskom rozhovore za barom, sledujúc rozmary jedného umelca, za dobrej pohodovej muziky. Keď zábava dohasínala, chlapci na motorkách nás po pár pivečkách odviezli späť na hotel. Zaľahol som okolo polnoci a prehrával si ten úžasný večer znova a znova. Uvedomil som si, ako som sa počas večera niekoľko krát pristihol, že blažene pozerám na hviezdy a priblblo sa pritom smejem. Len tak, bez dôvodu. Áno, presne toto sa vám deje, keď ste šťastní.