Túra po Mníchovom chodníku v Chiang Mai

Na rozdiel od predchádzajúceho dňa, kedy slnko v meste Chiang Mai pálilo poctivo (35 stupňov a pocitovo 40), hlásili na sobotu 29. septembra 2018 dážď. Do plánov mi to úplne nehrá, pretože po včerajšom dni strávenom v chrámoch mesta (Chiang Mai je vôbec mesto s najväčším počtom chrámov v celom Thajsku), som sa v sobotu vychystal na túru do národného parku Doi Suthep, ktorý začína na periférii mesta. Ráno ešte neprší a tak začínam deň deviatimi kilometrami behu a prvý krát v Ázii skoro pustím do gatí. Môj večný problém ranných behov. Tu som sa naučil behať nalačno, čo riziko výrazne znižuje, ale aj tak… Našťastie, v jedinom parku v meste je toaleta. Asi 15 minút bojujem so splachovačom, Aziati asi nie sú zvyknutí na európske „objemy“. Zvládnem to. Po behu nakúpim ovocie a kokosový orech na miestom trhu a po krátkom oddychu a raňajkách v príjemnej kaviarni sa vyzbrojený kvalitným pršiplášťom vydávam do kopcov. No čo, aspoň ho vyskúšam, predsa som ho nekupoval zbytočne. Na pláne mám prejsť tzv. Mníchov chodník (Monk’s trail), niekoľkokilometrový chodník echtovnou džungľou, ktorým v minulosti chodili mnísi až po kláštor Wat Phrathat. Trek začína už na konci cesty Suthep Alley, ale „red car“ ma privezie ešte o kúsok ďalej. Chvíľu po asfaltke a zrazu sa predo mnou zjaví vchod do lesa a zároveň začiatok treku. Značenie je naozaj jednoduché, stačí sledovať oranžové kusy textilu omotané okolo stromov, symbolizujúce farbu mníšského rúcha. Začína trek a ja sa nestačím vynadívať, džungľa je krásna a nepoškvrnená, a to všetko pár metrov za mestom.

Asi po prvých dvoch kilometroch ľahko až stredne náročným terénom dorazím k nekomerčnému a turistami málo navštevovanému komplexu Wat Pha Lat. Oáza pokoja, oddychujem, zrelaxujem a tiež zameditujem v meditačnej miestnosti s výhľadom na Chiang Mai, nenahraditeľná chvíľa kľudu a pohody. A tiež tu prečkám dážď, ktorý sa napokon spustil. Po Wat Pha Lat pokračujem pár metrov po hlavnej ceste pre lenivých turistov, ktorá takto po daždi poskytuje rovnako krásnu scenériu.

Zabočím opäť do lesa na chodník a znova sa dostávam do džungle. Tu už sranda končí, terén je miestami náročnejší než som čakal. Po pár minútach zo mňa tečie, stáva sa z toho moja ázijská klasika. Nech robím čo robím, nie som tu schopný fungovať bez toho, aby som sa poriadne neprepotil. Terén je nehostinný, ale za to ohromujúci. Najlepšie na tom je, že tu nikoho nestretávam, odkedy som zišiel z hlavnej, stretol som možno tak dvoch ľudí, väčšinou trailových bežcov. Je to ďalšie dva-tri kiláky džungľou strmo nahor, ku koncu vedie chodník naozaj nehostinným terénom, som pokadený až za ušami z každého zvuku a pohybu. Totiž, v Ázii to nie je ako flákať sa Karpatami, kde je vaším najväčším nepriateľom kliešť. Tu je to samá kobra, pytón, pavúk, škorpión… a nebezpečný komár roznášajúci maláriu alebo v tom lepšom prípade „iba“ horúčku denge. Znova sa dostávam k hlavnej ceste, ešte jeden kopec a budem na mieste. Pred finišom je na výber pokračovať po hlavnej alebo z nej ešte raz zísť a vydať sa tajuplnou bránou. GPS mi dáva zelenú, a tak volím bránu. Asi 300 metrov cestou obrastenou machom, ktorý sa naozaj šmýka a znova do lesa. Po tom, čo chodník vylezie do kopca, po pár metroch zmizne. Tam, kde telefón ukazuje ďalej, sa ďalej nedá, iba tak s mačetou a v kanadách alebo s menom Chuck Norris. Zvolím teda radšej návrat a dávam si sakra pozor, aby som sa nedorazil na tom šmykľavom machu. Až neskôr nájdem na inej mape varovanie pred divokými psami práve za touto bránou. Nuž, žiadneho som nestretol…

Pár posledných sto metrov po hlavnej a dorazím k chrámu Wat Phrathat. Tu sa to už hemží turistami, vyzerám medzi nimi ako zjavenie z iného sveta. V dlhých nohaviciach (trek sa z úcty k mníchom odporúča absolvovať v dlhých nohaviciach), špinavý, smradľavý ale hlavne spotený až v… Veľký personálny riaditeľ, musím sa smiať. Obzriem si chrám a na cestu domov zvolím red-car. Keď sa tento s posádkou valí dole kopcom, prvý krát mi je v Thajsku zima – to preto, lebo som stále premočený od potu až za ušami a red-car má otvorené strany. Túra stála za každú jednu kvapku potu.

Pokiaľ sa chystáte navštíviť Chiang Mai a zatúžite po úteku z rušného mesta, Mníchov chodník je pre vás tou pravou túrou. Dá sa zvládnuť za relatívne krátky čas a keď zvolíte deň s predpoveďou dažďa, máte veľkú šancu, že tu stretnete minimum ľudí.