Cesta k singapurskému maratónu

Utorok ráno, 13. júl 2017. Ležím v posteli na apartmáne v Singapure, zo spodného poschodia sa ozývajú zvuky posledných príprav pred odchodom do práce. Dnes mi je zvláštne, akoby ma ovládla predtucha toho, že deň nevyjde tak, ako som si predstavoval. Ako sme si obaja predstavovali. Ovláda ma smútok, rozhodnem sa rozveseliť krátkymi filmami o cestovaní, ktoré mi ležia v e-maily už od zimy.

Pondelok večer, 15. október 2018. Veziem sa v nočnom autobuse otáznej kvality naprieč Mjanmarskom. Neraz som za posledný rok spomínal na ten júlový utorok v Singapure a premýšľal, ako to vlastne celé bolo. Ako to malo byť. V to utorňajšie júlové doobedie som sa zrazu pristihol, ako mi po lícach stekajú slzy. Vedel som, že niečo nie je v poriadku. Slzy prešli do intenzívneho plaču. Vedel som, že niečo v živote musím zmeniť. Ešte som nevedel, čo presne. Plač po chvíli ustal ale myšlienka na zmenu nie.

Nedeľa ráno, nejaký august 2017, krátko po tom, čo som sa zo Singapuru vrátil naspäť do Prahy. Ten šok a bolesť, ktorú spôsobila oná správa v telefóne, sa slovami opísať nedá. Iba nedávno som ju držal ešte pevne v náručí, pred vchodom do singapurského metra a dnes? Dnes je po láske… Nedokážem uveriť.

August 2017, koniec mesiaca, koniec leta. Ona je nenávratne preč, nič mi ju nevráti. Odišla… čo ostalo, je neskutočná túžba po zmene. Niekam odísť, niečo zažiť, vypadnúť. Hlavne preč odtiaľto, niekam, kde to bude dávať väčší zmysel. Alebo žiadny zmysel. Veď je to jedno.

Pondelok večer, 15. október 2018. Veziem sa v nočnom autobuse otáznej kvality naprieč Mjanmarskom, tie nekončiace zákruty ma zničia. Premýšľam, aké to asi bude vrátiť sa do mesta, ktoré mi zlomilo srdce. Pôvodne som sa mu chcel na mojej ceste svetom vyhnúť, len keby ma tak veľmi nelákalo vysporiadať sa s ním. V živote som bojovník, tak teda zabojujem. Nechcem v budúcnosti pripisovať tomuto úžasnému mestu bolesť, ktorá sa mi prihodila.

Jar 2018, snáď marec. Dnes sa definitívne rozhodnem, že sa chcem vrátiť, uzavrieť mier. Prejsť si peklom, aby som znova mohol žiť. Bude to posledný krok k očiste, posledný krok na ceste k zabudnutiu. A k odpusteniu. Raz a navždy. Bude to očistec. To teplo, tá vlhkosť. Bude to maratón.

Pondelok, 29. október 2018. Dnes život opäť rozdá karty. Dnes začínam nanovo. A čo bolo, bolo, aby to, čo je, mohlo byť.

Dnes, tu a teraz. Som pripravený. Ísť ďalej. Postaviť sa na štart a dať do toho všetko. Zvládnuť to. A odletieť raz a navždy so spomienkou na maratónske peklo Singapuru. S pokojom na duši a otvoreným srdcom.

Nedeľa skoro ráno, 9. december 2018. Stojím na štarte. Dnes už viem, že ona mi vtedy zlomila srdce, aby som sa našiel. Aby som niečo zmenil. Aby som vybehol šťastiu v ústrety. A aby ma šťastie znova stretlo, na druhom konci sveta. Presne takto to malo byť.

Singapur… Dnes na TEBA myslím naposledy. Neprajem ti nič zlé, práve naopak.

Dnes to pre mňa všetko končí. Som pripravený. Cítim sa úžasne. A tak to je.

Tak teda, dovidenia v cieli.