Štyri roky (cesta k Ironman Frankfurt)

Štyri roky! Štyri roky som nestál na štarte dlhého triatlonu. Naposledy v Nemecku v júni 2018. Zajtra sa postavím na štart Ironmana vo Frankfurte. Symbolicky opäť v Nemecku. De facto všetky moje dlhé triatlony (respektíve doterajšie dva) sa odohrali práve v Nemecku. Do tretice (opäť) všetko dobré? Snáď.

Štyri roky. Na „prvú ranu“ to neznie ako extrémne dlhé obdobie, toľko sa však za tú dobu odohralo. Pred štyrmi rokmi som pretekal s myšlienkou v hlave, že o dva mesiace opustím na viac než pol roka Európu a vydám sa za dobrodružstvom omnoho intenzívnejším ako jedny jedenásť hodinové preteky (nič v zlom, Ironman). Dobrodružstvo ako ho človek zažije raz za život.

O tri mesiace na to som už dral v bežeckých teniskách asfalt (a piesok) juhovýchodnej Ázie. Než sa tak stalo, opustil som Prahu stopom. Moje prvé mesto na ceste svetom bol Frankfurt. Opäť tá symbolika. Dnes sa vraciam na známe miesta. Včera som sa prebehol centrom mesta, kde som ubehol v septembri 2019 svoje prvé charitatívne kilometre. Zdá sa to nie tak dávno a nezmení to ani hustý dážď, ktorý včera pršal z neba a vtedy nie. Zdá sa to ako včera, a pritom sa toho toľko zmenilo. 

Pamätám si na svoj prvý beh na pláži na thajskom ostrove Koh Samui. Je úžasné, keď niečo nové začína. Najbližšie mesiace som odbehol 1475 kilometrov v prevažnej väčšine z dvadsiatich štyroch krajín, ktoré som navštívil. Nebehal som iba v Amerike, ak nerátam symbolické štyri kilometre v Údolí smrti. Štyri kilometre. Štyri roky. Rozbehol som sa za zmenou, aby som tiež zmenil seba.

Nevedel som, kam ma moje kroky povedú, až pokým som tam neprišiel. Až pokým som nepribehol na samotný koniec tohto sveta. Ku krásnym jazerám, ktorých priezračná hladina sa odrážala priamo do môjho srdca. K nezabudnuteľným západom slnka, ktorých jas v priebehu sekundy dokázal pomôcť zabudnúť na všetko, čo už bolo a odohnal obavy zo všetkého, čo ešte malo byť. Do džungle, ktorá svojou divokosťou hojila každú životnú ranu. K hranici nekonečného oceánu, ktorý rozžiaril tvár, a zanechal na nej ten najširší úsmev. K majestátnym sopkám, ktoré rýchlosťou sekundy rozhodujú o bytí a nebytí. K lesom pozostávajúcich z pradávnych múdrych stromov, ktorých pamäť siaha až na samotný počiatok nášho veku. K ľuďom, novým aj známym, čistým a krásnym, ktorí mi ukázali cestu a naplnili ma túžbou žiť svoj život tak, aby dával iba ten najvyšší zmysel. K ľuďom, ktorí navždy ostanú tou najväčšou inšpiráciou. Pribehol som až na samotný koniec sveta, tam, kde sa pohľad stráca v diali, kde nie je nič, iba rýdzosť a divokosť všedného dňa hojdajúca sa na hladine oceánu. Oceánu, ktorého šum je tou najmelodickejšou baladou.

Tu, zahľadený do diaľky, som si uvedomil, že nič ako koniec sveta neexistuje, že nič ako koniec niečoho neexistuje. Každý koniec je iba začiatkom niečoho nového. Niečoho ešte krajšieho, lepšieho a dokonalejšieho. Otočil som sa a vydal sa na cestu späť. V posledný deň mojej cesty som si uvedomil, že cesta nekončí, práve naopak, iba začína. V posledný deň mojej cesty som si uvedomil, aké mám šťastie, že mám svoj život. 

Rozprávkových 10 mesiacov. Mesiace vyrobené z najkrajšieho sna. Mesiace bez bolesti, mesiace s úplným a dokonalým pokojom na duši. Mesiace v pokore. Mesiace, ktoré mi ukázali ako sa žije inde a ako dobre sa žije „tam doma“. Mesiace, ktoré ma naučili neponáhľať a nestresovať sa. To bolo vtedy. Svet sa neskutočne zmenil a to ubehli len štyri roky. Nič nie je ako predtým. Znova sa ponáhľam a stresujem, aj keď sa proti tomu snažím bojovať. Učím sa každým dňom. Celý život je učením, celý život je cesta.

Som tu. Už je to štyri roky, čo som naposledy stál na štarte dlhého triatlonu. Bolo to v Nemecku v júni 2018. Zajtra sa postavím na štart Ironmana vo Frankfurte. Bude to epické, cítim to. Snáď som to ešte nezabudol, predsa len, sú to iba štyri roky.

Držte mi palce!