Babka

Spomienky na detstvo a mladosť. Kto by ich nemal.

Napríklad na tú najlepšiu slepačiu polievku akú som kedy jedol. Úplne si pamätám, ako som ju dostal naservírovanú po prednáške na výške.

Na domácu, v kuchyni sídliskového petržalského bytu ručne ťahanú štrúdľu, najlepšiu na svete. Nedeľné rodinné poobedie v deväťdesiatych nemohlo byť bez nej.

Na dedinu menom Hrnčiarske Zalužany, kde driemu naše korene a kde babka vzišla z 10 súrodencov. Ako sme tam za deciek párkrát boli, napríklad s jej bratmi Janom a Paľom a susedom Rumcajzom a koktavým z dediny na šťavicu (prameň termálnej vody). A ako na dvore z kože sťahovali zajace. Vtedy normálka.

Na brutálne dlhý manželský zväzok, že sme ho pre nekrológ ani spočítať presne nedokázali. Skutočná láska aká bola zvykom. A teraz už zase spolu.

Na neuveriteľné oslavy začiatkom deväťdesiatych, keď sme so Šegim čumeli na všetku tú bohému z opačného konca balkóna v obývačke (lebo bývali na prvom, ako decko sa vyštverať vôbec žiadny problém). To žila ešte aj omama a spievala sa marsejéza, ľudí v miestnosti by som ani nespočítal.

Alebo keď ma ako 12-ročného kaderníčka príliš pristrihla (strojčekom, koza) a na návšteve ma vítali slová : „a čo si už aj ty taký skinhej?“. (Vtedy taká móda, na nohách kanady, tupá hlava, žiadne vlasy.)

Nepoznám nikoho, kto by v živote strávil viac času upratovaním. A ju to bavilo! Aj keď tvrdila opak. „Šak samé sa nespraví“. A ani nikoho, kto by sa po rakovine v 45. rokoch dožil 91 a pól. Silný pajšel… fakt len pre tých najsilnejších.

Ako zväzáčka bola v Prahe, a keď už krátkodobá pamäť neslúžila, tú dlhodobú rozbehla na obrátky. Dozvedeli sme sa aj to čo sa nestalo. Bola s ňou psina.

Keď som sa vrátil z cesty svetom a jej sa to už plietlo vo veľkom – stále ale fungovala doma sama – za jednu návštevu sa ma aj 5-krát spýtala kedy sa už ožením. Už to neuvidí, teda ak si všetci tam hore nezoženú jedného dňa lístok do prvej rady. To tak býva, že ostávajú s nami a všetkým nás sprevádzajú… Tá silná a tradičná generácia našich starých rodičov, ktorá zažila dedinu a niekoľko totalít ale z ničoho sa neposr*ala. Pribúda ich tam čoraz viac a my si zase raz uvedomíme, že náš život tu je ohraničený. Až pričasto zabúdame na to, čo je naozaj dôležité – rodina a láska. Nič viac, nič menej…

Som vďačný za moju rodinu. Aj keď z nej časom ubúda… O to viac. Bola a je to dobrá rodina, myslím si, že to nemohlo byť lepšie. Ona bola jej dôležitou súčasťou.

Nesmútime. Spomíname. Keď sa misky váh naplnia, vykúpenie z bolesti je dôležitejšie ako zotrvanie za každú cenu. 91 a pól a 95% z toho skvelý život. Kto to môže povedať. Môžeme len slepo závidieť.

Úplne ju vidím, ako tam hore chystá Čigimu raňajky obedy večere, o 17:00 sadnú za telenovelu (samozrejme na Markíze!), kávička, keksík. Zazvoní im moja mama, všetci ich súrodenci (kde z 15tich na oboch stranách dnes žije už len jeden)… A je im všetkým hej. V tom bohémou naplnenom petržalskom byte, ktorý bol súčasť rodiny.

A čakajú na nás ostatných. Jedného dňa sa dočkajú.

Smrť patrí k životu. Jedni sa rodia, iní umierajú. Sme len kvapka v mori. Iba sa tu mihneme. Dôležité je žiť tak, aby sme sa na seba mohli pozriet do zrkadla. Aby sme nič neľutovali. Aby sme každý deň prežili naplno, s našimi najbližšími. Aby sme nezabúdali na ostatných okolo nás. Známych aj neznámych.

Na chvíľu mi to ušlo… Realita dnešnej doby ma pohltila. Ale je to späť, znova začnem. Ona mi to pripomenula.

Odpočívaj v pokoji.

A skutočná „Posledná“ až teraz.