Deduš

Život hrá na prípitky, smrť ale nie je najlepší parťák.

Hrdina každého malého chlapca je jeho starý otec. Ten môj bol unikát. A 25. januára to boli dva roky, čo nám pripravil svoj posledný husársky kúsok a nečakane nás opustil. Sedím na letisku v austrálskom Melbourne a z tašky vyťahujem zápisník. Začítam sa do textu, ktorý zapadal prachom takmer celý rok.

Hrdý „Prešpurák“, alebo skôr Petržalčan, z Engerau, ako sa Petržalke v čase, keď ešte nepatrila k Bratislave hovorievalo. Jeden z tých, ktorí ešte aj v 21. storočí pamätali časy, kedy sa v Bratislave hovorilo hlavne po nemecky a maďarsky. Slovenčina bola až tretím najpoužívanejším jazykom. Vtedy nebolo dôležité, ako sa rozpráva, Prešpuráci ovládali všetky tri jazyky. Pamätali mesto prvej republiky bez národnostnej nenávisti, jeho kolorit, nezabudnuteľné viechy, prekvitajúci život či židovskú synagógu. Až pokým sa situácia nezmenila a oni si museli zapamätať aj vojnu a neskôr červený mor. Mesto sa zmenilo, už sa hovorilo iba po slovensky. Pokiaľ sa nemlčalo, pretože počas nasledujúcich rokov bolo niekedy najlepšie nehovoriť nič.

Pamätali si, keď na pravom brehu hrával ešte Inter ZŤS a ako sa neskôr Artmedia prebojovala až z tretej ligy na úplnú špicu. Na jej zápasoch sa vtedy Prešpuráci pravidelne stretávali každú druhú nedeľu, keď sa hralo doma. Neskôr prišli vrahovia petržalského futbalu. A tak dnes na pravom brehu stojí planina pripravená na stavbu. Aj Prešpurákov ale začalo ubúdať.

Ako malý chlapec som obdivoval jeho gavalierstvo. Skutočný džentlmen, to bolo samé „ručičky bozkávam“, „majte sa šumne“, alebo „čaules“ namiesto čau. Keď prišlo video, jediný film, ktorý podomácky nahral, bol Posledný Mohykán s Danielom Day-Lewisom. Prvých 20 minút síce ustrihol ale aj bez nich to bol vždy zážitok. Pozerali sme ho spolu a často. Rovnako ako karty, ktoré sme „mastili“ na balkóne. „Jeden švindel, žiadny švindel“, vtipkoval. Ani jeden sme nevedeli prehrávať, a tak sme od určitého momentu už nehrali. Ale za to sme si v čase mojej plnoletosti na balkóne radi dali „jedno“ po obede. Nikdy nezabudnem na to, ako sme sa po mojej druhej doktorandskej skúške opili. Fľaška vína na pohostenie (a aj viac) sa v skrini vždy našli. Jeho break-dance na rodinnej oslave vo veku 70 je dnes už legendárnym rodinným vystúpením. Vždy bol veselá kopa a hviezda každej oslavy. Počas celého detstva a puberty sa v nedeľu išlo na návštevu „k babke“. Tradícia, ktorá sa nezunovala. „Ládovali“ sme babkinu domácu štrúdľu a bavili sa.

Bol najväčší športovec, akého som kedy poznal. Na bicykli jazdil počas celého roku, v lete, zime, daždi, na snehu. Ešte aj na Štedrý deň. Na miestnom jazere Draždiak na svojej lavičke vždy otváral letnú sezónu. V 90. rokoch sa na rodinných dovolenkách v Chorvátsku preslávili jeho „pupkáče“, ktoré skákal do vody vtedy ešte s nadmernou váhou. Celá pláž sa bavila. Vždy ma čakal v cieli Národného behu Devín Bratislava, bicykel v jednej ruke, tašku s ovocím od babky v druhej. Fandil a potom sa hrdo chválil, kde to šlo. Vždy sa pochválil, keď sme niečo dokázali, bol na nás hrdý. S láskou v srdci a úsmevom na tvári.

Milovaných ľudí v živote časom ubúda, bohužiaľ. Keď na dvere zaklopú rizikové roky, dúfate v niekoľko ďalších. Keď dorazí diagnóza, žiadate mesiace. A keď vám oznámia, že je čas sa rozlúčiť, túžite aspoň po pár dňoch. Posledné Vianoce boli rozprávkové. Rozlúčka ako zo sna, do konca života budem o tom dni snívať. Od detstva som vždy po rozlúčke pri odchode zazvonil na zvonček pred dverami a zakričal „posledná“. V ten Štedrý deň som to urobil naposledy.

Šlo to rýchlo. Z nevinne vyzerajúcej choroby, ktorú treba preliečiť, sa vykľulo posledné štádium hrozivej diagnózy. Slovo, ktorého sa každý tak veľmi bojí. R-a-k-o-v-i-n-a. Z vitálneho a zábavného človeka vycucia všetku životnú energiu.

O mesiac bolo po všetkom. Dva roky ubehli a on neuveriteľne chýba každým dňom. Vždy, keď vysadám na bicykel, spomeniem si práve naňho. A už viac nezvoním pri odchode.

Život hrá na prípitky, a že ich veru bolo! A tých úžasných zážitkov, a tých krásnych chvíľ. Dedko, hrdina každého malého chlapca. Hrdina každého muža. A ten náš, deduš, bol unikát.

Nikdy nezabudneme.

Namiesto PS… Moja báseň, ktorá sa čítala na smútočnom obrade:

Posledná

Si tu!

a už si preč…

v diaľke znie to zbohom,

sám, so srdcom zovretým,

znie tá správa stroho.

Si tu,

a stále si!

Dúfam v rezký zázrak,

ja, s dlaňami k nebesám

a nádeje náznak.

Si tu,

a vidím ťa…

Svieti tmavá chodba,

so zelenou na stenách,

vykúpenie hrob dá.

Si tu!

a tvoju vôňu,

vnímam, cítim, ľúbim…

Nikdy viac sa nezmierim!

Milujem… a tak trúchlim.

Si tu…

ale už si preč…

Z diaľky mávam – zbohom,

oslávme smrť životom!

…navždy, v srdci mojom.

čaules, zbohom!

..posledná