Ostrov Skye, najkrajšie kopce sveta (Škótsko, druhá časť)

Už ani neviem ako som sa dostal na jeseň roku 2017 prvý krát k fotkám ostrova Skye, ale bola to láska na prvý pohľad. Gúgeľ sľuboval nebo na zemi a ja som si predsavzal, že toto rozhodne musím vidieť na vlastné oči, než otrčím kopytá. Alebo než príde jeseň 2018. Začalo plánovanie. Dovolenka stačila iba na pár dní, a tak nastali chvíle ťažkej prioritizácie. Fotka pri majáku Neist Point, najzápadnejšom bode ostrova, bola vysoko na zozname. Na návštevu Skye sme mali 3 dni plus nejaké drobné a 3 noci a toto je náš itinerár. Nech poslúži ako inšpirácia, rozhodne je však na ostrove mnoho iných úžasných atrakcií. Koľko hláv, toľko chutí.

Pred odjazdom z Inverness mi nedalo nespýtať sa na stanici – vraj áno, autobus má toaletu. Mašina to bola skvelá. Veľká, komfortná, prázdna, ale… Studená! A čo sa toalety týka, tá sa pokazila zrovna pred mojím prvým použitím (ako by to ten Murphy povedal? Že stane sa?). Pokazený prívod vody mal za následok, že táto čoskoro zaplavila toaletu a začala ohrozovať cestujúcich, minimálne ich topánky. Voda, voda, všade voda, a to v čase, keď sme za oknom míňali Lochnesské jazero – príšeru sme nevideli, mali sme plné ruky práce nemať mokré ponožky. Všade voda, v autobuse všade voda. Po tom, čo som za vodičom zašiel už tretí krát, tento autobus zastavil, čarovnou formulkou poruchu odstránil (kokso, vypol prívod vody!!) a zakričal so škótskym prízvukom že mu iba sám rozumel, že „tojlet iz aut of óóórd”, teda toaleta nefunguje. A šlo sa ďalej… Ešte než sme prešli architektonicky zaujímavý Most Skye, musel autobus zastaviť na verejných toaletách v dedine Kyle of Lochalsh. Situáciu síce vyburcoval Šemšejov mechúr, na mále však malo i pár ďalších cestujúcich. A pár fajčiarov malo tiež k tomu celému čo povedať. Po troch hodinách jazdy, plavby a arktickej zimy (to všetko v jednom škótskom autobuse), sme konečne dorazili do najväčšieho mesta ostrova, Portree. Počasie nás tentokrát prekvapilo zimou, a tak sme sa vybrali nakúpiť teplé ponožky, dali si horúce kafé, parádnu polievku, chutný sendvič a … medzitým sa aj vyčasilo. Naložili sme 20-kilové monštrá a odšliapali si ďalšie dva kiláky do kempu Torvaig. Stan sme rozložili na krásnom mieste, do kancelárie dali nabíjať techniku a vybrali sa… áno, správne, prebehnúť! Pokiaľ beh v Edinburghu a Inverness bol úžasný, na Skye som zažil jeden z najkrajších, najmalebnejších, najdokonalejších a najčistejších bežeckých zážitkov môjho bežeckého života. Krásne kopce, príroda, ovce, kone, výhľady, more, turistický chodníček, slaný vánok, zeleň; do konca života nezabudnem ani na jeden detail toho poobedia. Presne takto si predstavujem bežecké nebo. Ale čo vám budem hovoriť, presvedčte sa sami!

Po návrate do kempu sme požili nakúpené potraviny, pred stanom na trávičke, pod slnkom a holými rukami. Po večeri nasledovala prechádzka späť do mesta, na pivo do škótskeho pubu. Tmavý Skye Red verzus írsky Guiness: je mi ľúto Skye, nemôže byť všetko dokonalé. Ďalšie ráno sme zbalili stan, naložili výbavu na chrbát a vybrali sa opäť do mesta vyzdvihnúť posledné voľné auto na ostrove, ktoré sa podarilo zarezervovať z plávajúceho autobusu deň predtým. Škoda Octavia Combi, tak ako ju poznáte doma, akurát s volantom na druhej strane. Hold, raz to prísť muselo. Pozor, pravidlo pravej ruky stále platí, nemení sa automaticky na pravidlo ľavej ruky. Škoda, že sme sa to dozvedeli až doma. Prvé kilometre na opačnej strane boli mätúce, v konečnom dôsledku sa dá zvyknúť, vlastne to nie je vôbec také strašné. To iba občas hľadáte prevodovku pod oknom po vašej pravici. No ale na ostrove, kde nie ste jediný turista s požičaným autom sa vám nemôže nič stať. Od Európanov, cez Indov, Američanov, Aziatov, až po tých, o ktorých ani za svet netušíte odkiaľ sú, všetci ste na jednej lodi. Chudáci miestni, stelesnenie skutočnej tolerancie (sem by sa mali chodiť školiť naši agresívni vodiči, ktorí iných vytláčajú z diaľnice).

V tento deň sme naplánovali prebrázdiť celý severný cíp ostrova a zakončiť jazdu v kempe v Dunvegane. Začali sme naozaj skvelým zážitkom, túrou na jednu z dominánt ostrova, skalnú vežu Starý muž (The Old Man of Storr). Túra na skalný útes, ktorý si okrem iného zahral tiež v niekoľkých filmoch, nie je nijak náročná, je kategorizovaná ako stredná obtiaž. Dĺžku necelých 4 kilometrov ste schopní vyšliapať tak za 70 až 90 minút, vrátane neustáleho fotenia. Zaparkovať sa dá hneď pod kopcom popri ceste. Pohľad nielen zhora, ale prakticky počas celej túry je úchvatný. Na vrchole nás okrem brutálneho vetra, ktorý  nás skoro odfúkol, prekvapila tiež turistka-milovníčka zvierat, ktorá hore teperila psa, fretku a lasicu. Po omnoho rýchlejšom zošľape sme nasadli do auta a pokračovali na severný koniec ostrova. Ďalšou zástavkou bola vyhliadka Kilt Rock and Mealt Falls s dreveným bufetom, kde sa podáva úžasný domáci vegeburger (majú aj s mäsom, turisti z Indie by vedeli rozprávať). Slečna z búdy nám tiež porozprávala, ako sa na tomto konci sveta vyrastalo, ako sa dalo plávať na neďaleký ostrov asi pol kilometra od pevniny, to všetko za prítomnosti tuleňov. Mohli sme len ticho závidieť, no ale aj detstvo medzi panelákmi malo svoje čaro, všakže… Treba podotknúť, že úžasných vyhliadok a atrakcií je v týchto miestach mnoho (napr. vodopády Lealt Falls, vyhliadka Rigg, pláž An Corran), ale vidieť všetko v jeden deň je nemožné.

Od domáceho hamburgeru sme dorazili k starej zrúcanine hradu Duntulm, postaveného v 14. a 15. storočí klanom MacDonald zo Sleat. Hrad opustili okolo roku 1732, kedy Sir Alexander MacDonald postavil nové sídlo 5 kilometrov ďalej na sever. Legenda ale vraví, že bol hrad opustený potom, čo malý syn vodcu, ktorý v tom čase hrad obýval, vypadol z okna a zabil sa na skalách pod hradom.  Ošetrovateľku, ktorá mala na chlapca dozerať, naložili na čln a pustili Atlantikom bez spiatočného lístku. Samotná ruina je pre verejnosť uzavretá a neprístupná, cestička k nej je však opäť pastva pre oči. Harmonické a malebné výhľady, kam len oko dovidí, pozor len na ovčie hovienka. Pohli sme sa ďalej, aby sme sa v múzeu ostrovného života dozvedeli, ako neľahko sa v minulosti na ostrove žilo. Múzeum je koncipované v dvanástich dobových chatkách, kde sa autenticky a na príklade 12-člennej rodiny (10 detí), ktorá miesto naozaj obývala, dozviete všetky detaily o histórii ostrova Skye. Oplatí sa vidieť a ukázať deťom.

Po štyroch dňoch úžasného neškótskeho počasia sa nám toto pomaly začalo kaziť a tak sme poslednú zastávku dňa, netradičnú koralovú pláž, zažili v sychravom studenom prostredí. Malo to svoje čaro a aspoň nebolo toľko ľudí, stretli sme asi piatich. Asi 1,5 kilometrová prechádzka z parkoviska, na ktoré sa dostanete rozbitou cestou od hradu Dunvegan, stála skutočne za to. Rozpršalo sa, a tak sme sa rozhodli v kempe stan ani nerozkladať ale prespať v aute. Škótsky výlet bol vôbec jedinečný na spôsoby prenocovania, postupne sme spali v študentských internátoch, záhradnom karavane, stane, aute, v rodinnom dome na štýl bed & breakfast a na záver na letisku (tam som ani oka nezažmúril a celú noc spisoval zážitky. Milujem tráviť noci na letiskách.)

Sychravé počasie ďalšieho rána predstavovalo ideálne podmienky na návštevu Neist Pointu. Málo turistov, počasie pod mrakom, atmoška ako z filmu. Môžem na tomto mieste s rukou na srdci hrdo vyhlásiť, že návšteva majáku Neist Point bola jedným z najúžasnejších cestovateľských zážitkov posledných rokov. Strávili sme pri ňom celé dopoludnie a okrem iného som tu konečne ochutnal oceán, aj keď iba z namočenej dlane. Zašiel som na úplne poslednú skalu ďaleko za majákom a našiel nerušené ticho, melodicky dopĺňané iba šumom oceánu narážajúceho na úpätie brehu.

Počasie sa okolo obeda začalo vylepšovať a turistov pribúdať, najvyšší čas vypadnúť. Presunuli sme sa k hradu Dunvegan, exkurzia ktorého nie je časovo náročná, ale za to zaujímavá. Hrad si okrem iného „zahral“ tiež v slávnom filme Highlander. Za prechádzku stoja tiež krásne hradné záhrady. Po návšteve hradu sme sa vrátili späť do Portree a prebehli ešte raz našu bežeckú trasu spred dvoch dní, tento krát opačným smerom, začínajúc a končiac v meste. Pobyt na najúžasnejšom ostrove Skye sme nemohli zakončiť lepšie.

Spánok v normálnej posteli, autobusom späť do Inverness, vlakom späť do Edinburghu, tento krát všetko v dokonalej teplote a suchu. Posledný pohľad na Edinburghský hrad a už len letisko. Zbohom Škótsko, prenádherná krajina, skvelí ľudia, scénické kopce. Zbohom a ide sa ďalej. Svet patrí tým, ktorí sa dokážu zbaliť do jedného batohu.

Moje top 3, na ktoré by si nemal zabudnúť:

• • 1. Prebehnúť sa ľudoprázdnymi kopcami ostrova Skye

• 2. Návšteva majáku Neist Point – nezabudni na epickú fotku
• 3. Nenáročná túra k skalnej veži Starý muž