Stopom z Prahy do Nemecka

Prví stopári sa objavili v Amerike v 20. rokoch minulého storočia a práve odtiaľ sa stopovanie neskôr rozšírilo do Európy. Stopovanie je legálne vo väčšine krajín sveta a iba v niekoľkých je zakázané. Ja som sa rozhodol svoj #projekt12mesiacov odštartovať práve stopovaním z Prahy, vyskúšať sa má predsa všetko. Ľudia doma sa ma pýtali, či nie som na stopovanie pristarý. Odpovedal som, že nikdy nie ste pristarý na to začať žiť a skúšať veci, ktoré ste nikdy nevyskúšali. Vraveli, že svet je nebezpečný a pýtali sa, či sa nebojím. Odpovedal som, že viac sa bojím stráviť život vo vedomí, že som mohol niečo skúsiť a neskúsil som. Prežiť život v rutine, stereotype a bez dobrodružstva, to je môj najväčší strach.

Je pondelok desiateho septembra 2018, posledný týždeň som strávil v Prahe venčením psa, behaním, stretávaním sa s kamarátmi a finálnymi prípravami na moju cestu. Dnes to naozaj vypukne. Ráno skorý budíček a posledný výbeh v neďalekom lese, maďarská vyžla Elza, o ktorú som sa celý týždeň staral, to so mnou dotiahla nakoniec na 30 kilometrov! Po rýchlych raňajkách ma kamarátka odváža na prvú benzínku za Prahou smerom na Plzeň a Nemecko, dnes budem prvý krát v živote stopovať. Sám som pritom stopárov nikdy nebral, iba raz som spravil výnimku a bolo to … inšpirujúce a skvelé. Prinieslo nové kamarátstvo a rozšírilo obzory. Vtedy som si povedal, že to sám skúsim, že sa na mňa šťastie určite usmeje. S kartónovou tabulou „Go west“ v ruke, naštelujem široký úsmev a o pol 9 ráno začínam. Rád by som stopol nejaký kamión a presvedčil sa na vlastné oči, čo za ľudia sú títo vodiči z povolania, na ktorých zvyšok diaľnice neustále nadáva.

Prvá polhodina neprináša úspech, nebude to asi iba mnou, miestna prostitútka nemá rovnako šťastie. Obchádza kamióny a evidentne je množstvom zákaziek sklamaná. Po polhodine sa presuniem na frekventovanejšie miesto a mám viac šťastia – všimnú si ma najprv policajti (nechajú ma tak) a následne mi zastavuje prvý kamión. Chce mi ale iba povedať, že za dva kilometre končí a nemôže ma zobrať. Rus. No, aspoň zastal… nezastal snáď preto, aby mi povedal, že ma nemôže zobrať…? Hmm…

O pár ďalších minút zastavuje pán s mercedesom, super! Bohužiaľ ide ale iba do Plzne. Nevadí, nabudí ma to a smejem sa ešte viac zoširoka. Dvadsať minút na to dvaja mladíci, bohužiaľ zase iba Plzeň. Premýšľam a dospejem k názoru, že tretiu Plzeň už neodmietnem, nech neurazím šťastenu. Napokon, aj Plzeň je bližšie k Nemecku ako Praha. Dlhé minúty sa nič nedeje a tak aspoň pozorujem ľudí. Sú takí, ktorí sa na vás usmejú alebo sa na vás aspoň zabavia. Potom sú takí, ktorí bez záujmu prefrčia okolo, majú vás skrátka na háku. Ďalej takí, ktorí by vás aj zobrali, ale gestom ukazujú, že sú odtiaľto a prišli len natankovať. Je naozaj udivujúce, koľkí zo šoférov pri opúšťaní benzínky telefonuje za volantom. Ešte viac ma ale udivuje to, koľko z nich niečo konzumuje. „SMS-károv“ samozrejme tiež požehnane. Nemáme čas sa ani poriadne najesť, v kľude benzínovej pumpy, telefonujeme, jeme, SMS-kujeme… havarujeme. Zabijeme, seba aj iných. Bohužiaľ…

Po hodine čakania pri mne zastaví ďalší kamión, poteším sa… Ale… pán sa chcel iba blízko mňa vymočiť. Čakám hodinu a trištvrte a už-už sa chystám na ďalší krok, ktorým bude aktívne oslovovanie vodičov na pumpe (psychológia funguje, predpokladám, že veľa ľudí ešte stále nevie povedať nie), keď pri mne zastaví oktávka z Moravy. Vodič sa volá Petr a cestuje do Nemecka, do Stuttgartu! Bingo, mám šťastie, dobrí ľudia nevymreli. Petr vraj berie stopárov pravidelne, minule bral Rusku, ktorá precestovala stopom celý svet. Má početné skúsenosti aj s tzv. rozprávačmi („pohádkármi“), ktorí si vymýšľajú rôzne príbehy, aby od vodičov pýtali peniaze. Jeden bol na výlete v Poľsku, na poľskej pumpe zistil, že si zabudol doma peňaženku, keď sa vrátil k autu, okno bolo rozbité. Tak pýtal na cestu domov, aj keď sa viezol. Druhému zase zhorel kamión. Ľudia sú kreatívni… Petrov syn študuje históriu, kam prešiel z techniky, vraj ho to baví viac. Najviac ho ale zrejme baví hlavne ten študentský život. Petr sa vypytuje, prečo som sa dal na históriu ja, či som sa ňou niekedy plánoval aj živiť. Nastavujem zrkadlo a vysvetľujem, že historik históriu rozhodne nerobí pre peniaze a ak sa jej chce venovať naplno, stále potrebuje vedľajšie zamestnanie. Neviem, či práve toto chcel počuť. Má aj dcéru, ta sa zasa vybrala s priateľom stopom do Španielska, aby zarobili na cestu na Nový Zéland. Skončili v škótskom Edinburghu, kde pracujú v reštaurácii. Minimálne do Brexitu. Petr je skvelý, nepoužíva smartfón ani navigáciu, so sebou má starý telefón pomaly bez displeja a auto atlas. Doma má ešte dvoch psov (malý jack russell vraj ošuká každú psiu slečnu, ktorú uvidí, naposledy vyskočil na fenu zlatého retriviera) a ženu, ktorá trávi na Facebook-u podstatne viac času ako on. Petr ma nakoniec vysadí v mestečku Weinsberg, odkiaľ si zoberiem lokálny vláčik do väčšieho Heilbronnu. Podarí sa mi chytiť autobus do Frankfurtu a pred šiestou som v cieli svojej cesty.

Moja stopárska kariéra sa týmto končí, skúsil som. Stopoval som prvý krát v živote a skúsenosť to bola určite zaujímavá. Z môjho krátkeho stopárskeho života si odnášam nasledovné:

• 1. Nie je to ľahké, ale keď nevyzeráte ako posledný vandrák a usmievate sa, máte šancu. Ja som sa dostal z pumpy po ani nie dvoch hodinách, a to som ani nemusel obchádzať autá. Ak máte poruke dioptrické okuliare, určite to vaše šance zvýši.
• 2. Kamionisti za mňa nula bodov, ani sa neunúvajú na vás pozrieť, keď stojíte pri ceste, nieto ešte zastaviť.
• 3. Dobrí ľudia nevymreli, pomôžu vám aj napriek tomu, že po minulej skúsenosti sami seba presviedčali, že už stopárov nikdy neberú.