Mjanmarská tragédia Rohingov

Pár hodín po mojom prílete do mesta Mandalay ma na prechádzke pri Kráľovskom paláci (Royal Palace) zastaví muž a pýta sa, odkiaľ som. Nič neobvyklé, obzvlášť keď si na mjanmarskej ulici jediný beloch a turista. Keď počuje Slovensko, skríkne Slovakia, Slovakia, very gút gaverment, Mjanmar, not gút gaverment (Slovensko, Slovensko, veľmi dobrá vláda, Mjanmarsko, nedobrá vláda). Žasnem dvojnásobne, niekto považuje vládu Smeru za dobrú a niekto otvorene kritizuje vládu Mjanmarska. Čo sa týka toho prvého, nemyslím si, že dotyčný úplne vie kde leží Slovensko a kto je Róbert Fico, v súvislosti s tým druhým by nazval dobrú vládu asi akejkoľvek inej krajiny sveta (teda, okrem Číny, lebo tú Mjanmarci pre svoju rozpínavosť vôbec nemusia). Som ale šokovaný otvorenou kritikou tohto človeka a dodnes premýšľam nad tým, či to bola ozajstné nefalšovaná otvorenosť alebo sa jednalo o provokatéra, ktorý mal vyskúšať moje politické reflexy.

Po rokoch izolácie sa v Mjanmarsku na ulici konečne o politike hovorí. Pred pár rokmi by sa ti to podarilo možno tak uprostred prázdneho bazéna (skutočná skúsenosť). Ja som túto tému otváral s miestnymi počas môjho pobytu iba veľmi opatrne a nenápadne, pre istotu. Zaujímalo ma hlavne, ako vnímajú masakrovanie menšiny Rohingov na severozápade krajiny. OSN dnes už otvorene používa pojem genocída a vypracovala tiež o problematike súhrnnú správu. O tom, či sa jedná o genocídu, rozhodne až medzinárodný trestný tribunál, systematické vyvražďovanie obyvateľstva sa však deje, to je isté.

Povedzme si na úvod, kto to sú Rohingovia. Etnikum prevažne moslimského vierovyznania je často označované za najprenasledovanejšiu menšinu na svete. Celkom sa ich počet v Ázii odhaduje na dva milióny, pričom najviac ich žije práve v Mjanmarsku. Respektíve žilo. Mjanmarská vláda vedie proti Rohingom už desaťročia diskriminačnú kampaň, tvrdí, že etnikum do krajiny prišlo nelegálne zo susedného Bangladéša po ukončení britskej kolonizácie a nemá na mjanmarskom území historické právo na život. Neuznáva ich nárok na mjanmarské občianstvo, odmieta zaužívané pomenovanie Rohingovia a hanlivo ich označuje Bengálcami (Bangladéš ich za svojich nepovažuje rovnako ako Mjanmarsko). Neustálymi vládnymi represiami a legislatívnymi opatreniami obmedzuje práva Rohingov na slobodný život, ako napríklad v roku 1982, kedy na základe úpravy zákona o štátnom občianstve postavila vláda Rohingov do pozície bez občianstva. V Mjanmarsku existuje mnoho etnických skupín, ktoré sú postavené do pozície druhoradých občanov (spomínaný zákon vymedzil 3 druhy občianstva), Rohingovia však za občanov ani len nie sú uznaní. Nemajú doklad totožnosti, musia sa zdržovať len vo svojej dedine a aj na cestu do nemocnice mimo dediny si musia vybavovať zložité povolenie. Nehovoriac o tom, akou byrokraciou musia prejsť keď chcú navštíviť iný štát krajiny.

To všetko v krajine s jedným z najväčších počtom menšín na svete – v Mjanmarsku žije 135 vládou oficiálne uznaných menšín. Rohingovia medzi nimi chýbajú.

V starobylom mestečku Bagan sa dávam do reči s manažérom hotela. Vysmiaty a príjemný človek, napokon ako väčšina obyčajných Mjanmarčanov. Nikdy necestoval, najďalej bol v Thajsku, doma má ženu a fandí Manchestru United. Napokon ako väčšina obyčajných Mjanmarčanov. Keď príde reč na politiku, zmení tón hlasu. Vášnivo sa rozhorí a začne mi vysvetľovať, že nepokoje v štáte Rakhain vyprovokovali moslimskí teroristi z radov prisťahovalcov z Bangladéša. Pred desaťročiami prekročili na ceste za lepším životom hranice a neuveriteľne sa rozrástli. Je smutné, že zomierajú príležitostne aj nevinní ľudia, ale nič by sa vraj nestalo, keby nezačali sami. Je tmavší ako bežný Mjanmarčan, predpokladám, že je súčasťou nejakej menšiny.

Rohingovia tvrdia, že na území niekdajšej Barmy žijú už po stáročia. Ich počet sa ešte pred rokom a pol odhadoval v celej Ázii na takmer dva milióny. Konflikt, ktorý sa opätovne rozhorel v roku 2012 vygradoval práve v lete 2017, kedy došlo k novým masovým násilnostiam. Mjanmarská armáda v spolupráci s miestnymi Budhistami systematicky vypaľovala a vyvražďovala dediny, znásilňovala ženy, kládla nášľapné míny, či mučila a deportovala. (Tak napríklad znásilnenie považuje armáda za účinnú taktiku boja proti civilnému nepriateľovi, za cieľom zdemoralizovať a zlomiť prípadný odpor.). Odhaduje sa, že hranicu s Bangladéšom odvtedy prekročilo okolo 700 tisíc Rohingov a že sa ich aktuálne tiesni v Bangladéšskych utečeneckých táboroch v pohraničí, najväčšom utečeneckom stredisku sveta, okolo milióna. V táboroch s podmienkami často na hranici života a smrti, opisujú zahraničným humanitárnym pracovníkom či novinárom, ako mjanmarskí vojaci bombardovali celé dediny, mučili ľudí a upaľovali ich zaživa. Svet dlho mlčal.

Najväčšia a najsvätejšia pagoda v krajine sa nachádza v niekdajšom hlavnom meste Yangon. Volá sa Shwedagon a stretneš tu kadekoho. Ako tak sedím a oddychujem na schodoch, prihovorí sa mi mladík, chce konverzovať v angličtine. Ťahá mu na tridsať a je elektrikár. Po anglicky sa naučil sám doma. Klobúk dole, je to jedna z najlepších angličtín, akú som v krajine počul. Je zvedavý a veľa sa pýta, o mojej krajine, cestovaní, o mojej práci… Ja sa vypytujem rovnako dôsledne. Konverzujeme už asi pol hodinu, keď sám zvrtne tému na politiku. Pýtam sa ho, čo sa to deje na severozápade. Znova tá istá pesnička, obohratá už toľko krát. Mjanmarská propaganda si zaslúži jedničku s hviezdičkou. Tento človek aspoň priznáva, že umierajú nevinní ľudia, problém na strane vlády ale nevidí. Napokon, ako väčšina obyčajných Mjanmarčanov.

Súd v mjanmarskom Rangúne odsúdil vo februári 2018 dvoch novinárov z tlačovej agentúry Reuters na sedem rokov väzenia za nelegálnu držbu oficiálnych dokumentov, týkajúcich sa operácií v štáte Rakhain. Dokumenty obdržali od policajta iba pár minút pred zatknutím. Aká náhoda… Verdikt sa okamžite stretol s celosvetovou kritikou. Rovnako ako činnosť niekdajšej mierovej ikony Aung San Suu Kyi (po slovensky sa číta Su Či). Tá sama strávila v domácom väzení takmer 15 rokov a keď sa v roku 2015 dostala k moci, sľubovala zmeny a demokratizáciu krajiny. Faktom je, že kľúčové postavenie v krajine si i naďalej drží armáda a Suu Kyi tak veľa politicky nezmôže. Jej výroky však majú i napriek tomu nesmiernu váhu. Za jej postoj k vyvražďovaniu Rohingov, ktorých sama nazýva Bengálcami, si vyslúžila tvrdú zahraničnú kritiku, ozvali sa tiež hlasy, ktoré žiadajú odobratie jej Nobelovej ceny. Aká krehká je pomyselná hranica medzi utláčaným a utláčateľom. Medzi obeťou a vrahom.

Iba veľmi málo ľudí v krajine vidí situáciu triezvo. Ľudia spätí s charitatívnou činnosťou sú prví, ktorí ma zasväcujú do situácie bez cenzúry a demagógie. Za novodobým prepuknutím konfliktu vidia záujmy Číny (a Indie), ktoré si robia zálusk na mjanmarský nerastný potenciál. A za nimi v zástupe ďalší. Čína vybudovala ropovod, ktorý pretína štát Rakhain a vraj tvrdí, že bude ochraňovať záujmy svojho teritoriálneho vplyvu za každú cenu. Teória ropovodu sa zdá byť najrelevantnejšou príčinou pre aktuálne vyhladzovanie rohingskej menšiny. Kolujú tiež ďalšie teórie o premene celej oblasti na priemyselný zónu, plnú priemyselných parkov. Nech už je skutočné pozadie genocídy akékoľvek, jasné je, že je politické. Isté je tiež, že akékoľvek aktivity západu na záchranu Rohingov narazia na odpor Číny a Ruska, ktoré dlhodobo podporujú mjanmarskú vládu a ktoré môžu napríklad vetovať akýkoľvek návrh v Rade OSN.

Genocída Rohingov, novodobý problém, ktorého riešenie je v nedohľadne. Skúsme v „civilizovanom“ západnom svete ale začať aspoň tým, že si tento konflikt začneme všímať… že prestaneme byť ľahostajní k systematickému vyvražďovaniu, ktoré nám veľmi živo pripomenie časy, kedy sme sa ako štáty a vlády štátov na podobnom masovom vyvražďovaní sami podieľali.

* * * * *

Čítaj tiež:

Mjanmarská demokracia v praxi