Dva dni s Kintari

Streda 14. november 2018. Sedím na medzinárodnom letisku na ostrove Bali a neviem sa dočkať, kedy sa na susednom ostrove Lombok stretnem s kamarátkou Majou a dobrovoľníkmi z českej nadácie Kintari. Na úvod preveruje moje nervy tradičná indonézska doprava, nič tu nefunguje na čas. Lietadlo má trojhodinové meškanie, privysoká daň za 25 minút letu medzi oboma ostrovmi. Ale aspoň poletí, zdá sa… Loďou to je ešte horšie a preplávať s 23 kilovým batohom na chrbte by som si netrúfol (jasné, že nie, iba vtipkujem). Po hodine čakania prichádza zvrat – odlet. Ešteže som sa nevybral povaľovať do jednej z letiskových reštaurácií. Vitaj v Indonézii, buď ti let zrušia úplne, alebo zmenia odlet, ktorý následne zmenia znova. Prispôsob sa alebo zmizni, hlavne sa nesťažuj, pretože ti to aj tak nepomôže.

Dorazím na Lombok a na večeri sa stretávam so skupinou šiestich „bratov“ a „sestier“ z Českej republiky. Koordinátor Jakub a 5 lektorov-dobrovoľníkov. Nitrančanka Maja už pre Kintari nepracuje, skončila iba nedávno. Po večeri zájdeme obaja Slováci a Jakub na pivo, na ostrove je najdlhšie. Jeho úlohou je koordinovať aktivity Kintari, okrem toho pôsobí ako turistický sprievodca a je v tom naozaj dobrý. Dozvedám sa okrem iného, ako na moslimskom ostrove funguje každodenný život. Ten náš dobrovoľnícky, ten ich moslimský. Napríklad, ako úplne neznámy muž unesie ženu, ktorú si vyhliadne a následne ju ide k rodičom „vykúpiť“. Keď tí súhlasia, môže začať strojiť svadbu.

Aktuálne takmer celá zostava Kintari s niečím laboruje: Báru bolí ucho (zápal?), Petra zub, Míša má črevné problémy, Tereza spadla z motorky, čo odnieslo jedno koleno a zuby. Daň za dobrovoľníčenie na druhom konci sveta, tu nikdy nevieš, čo sa ti môže prihodiť ďalší deň. Kto ešte nezletel z motorky akoby ani nebol, indonézsky krst ohňom. Nástraha na každom kroku, ale i napriek tomu si vysmiaty a šťastný. Celá zostava drží pevne spolu a to je najviac. Cítiť, že sú skvelá partia, aj keď sa nepoznajú roky, to ale napokon v podobnej situácii ľudia s podobným poslaním nepotrebujú.

Aktivity Kintari na ostrove sa aktuálne opierajú hlavne o výučbu angličtiny v základnej škole a v škôlke v dedine Ngolang, ktoré nadácia zabezpečuje už roky. Niekoľko sto detí tak dostáva šancu na lepšiu budúcnosť. Navštívime ich hneď ďalší deň doobeda, po tom, čo rozoberieme nočné zemetrasenie a ja ranný beh s kenskými profesionálnymi bežcami. K tomu prvému veľa nepoviem, zemetrasenie o sile 5,2 Richterovej stupnice južne od Lomboku a susedného Bali som prespal. Vraj sa kývali postele, ľudia vybiehali na ulicu, Slováci ale spokojne drychmali (prespala aj Maja). Našťastie sa nič vážneho nestalo, nikto neumrel, domy ostali stáť… Mojím zemetrasením je teda ranný beh s Keňanmi, ktorí na ostrove pred týždňom pretekali na pol-maratónskej vzdialenosti – sú dvaja a jeden z nich dokonca vyhral. Jeho víťazný čas nechceš vedieť, mal by si problém aj na bicykli. Nakoľko ich cez víkend čaká ďalší závod, šetria sa a iba klusajú. Ich klus je môj rýchlejší beh, ich priemerný beh je takmer moje tréningové maximum, keď trénujem súvisle a bez intervalov (4:30 min/km). Zážitok to je ale za všetky drobné! Teda, nasledujúce ráno už za málinko väčšie drobné, po ôsmom kilometri totiž skáčem do kríkov… servítky v tom vlhku so sebou nenosíš, sú hneď premočené. Čupím a ponáhľam sa, kvôli ľuďom, hadom, škorpiónom, pavúkom… Našťastie jediný, kto ma pozoruje, je ospalý pes na druhej strane cesty.

Deti nás vítajú nevídaným hurhajom, kričí snáď všetko, čo kričať vie. Skáču, smejú sa, vyrevujú, neustále sa len ozýva “how are you” (ako sa máš) a “what’s your name“ (ako sa voláš), frázy, ktoré ovláda snáď každý žiak a žiačka. Siaham do tašky a oči sa im rozjasnia, aké veľké je ich sklamanie, keď namiesto prekvapenia vyťahujem foťák. Lízanky prídu na rad neskôr, po vyučovaní, teraz by ma ušliapali a nič sa nenaučili. Nám to môže znieť bizarne alebo vtipne, ale niečo také ako darovaná lízanka či pero vie byť pre tieto deti zážitkom na niekoľko dní.

Deti sú na výuku angličtiny rozdelené do štyroch tried, a to podľa jazykovej úrovne. Vek rolu nehrá, v triede nájdete sedemročného vedľa dvanásťročného. Naši lektori sa rozdelia a vyučovanie môže začať. Každý má počas svojho pobytu na ostrove, ktorý trvá od 3 – 6 mesiacov svoju vlastnú triedu, inak výuka nedáva zmysel. Vyučujú síce iba hodinu denne, samotná príprava však zaberie niekoľko ďalších hodín. Práca na plný úväzok, iba málo času zvýši na pláž. Ale stále zvýši. Najväčší pokoj a rešpekt prevláda v Petrovej triede, možno preto, že je muž, možno preto, že vyučuje tých najlepších. Každý z nich však „svoje deti“ zbožňuje, dokonca aj Míša, ktorá vyfasovala čisto chlapčenskú triedu.

Prechádzame triedami a ja premýšľam nad tým, aká by asi bola jazyková úroveň týchto detí bez Kintari. A aká by bola ich budúcnosť. Je až neuveriteľne, koľko práce tu skupina okolo Jany Wolfovej vykonala. Aktivity Kintari sa nesústreďujú iba na výuku angličtiny, dobrovoľníci napríklad pravidelne jazdia do oblastí na severe ostrova, ktoré postihla v auguste séria ničivých zemetrasení. Ostrov sa stavia na nohy iba ťažko, Kintari preto organizuje zbierky, z ktorých dobrovoľníci pre postihnutých obyvateľov nakupujú potraviny a ďalšie základné potreby.

Okrem základnej školy podporuje respektíve organizuje Kintari v dedine Ngolang aj škôlku pre najmenšie deti, ktorú nadácia sama postavila. Niekoľko najmenších detí, ktoré sú hneď v útlom detstve podrobené tvrdým životným skúškam. Tak napríklad, jedno dievčatko, ktoré má nejaký kožný problém, otec bije a týra, preto sa ho bojí, keď ju zo škôlky vyzdvihuje. Tyrani žijú na celom svete, aj tu, aj u nás. Je dojímavé vidieť to isté dieťa, ako sa raduje, keď Bára na záver hodiny púšťa z notebooku klasiku nášho socialistického detstva, rozprávku Pat a Mat (za našich čias prezývanú „A je to!“). Pat a Mat uprostred indonézskej džungle!!! Vyučovanie končí opäť lízankami, nie je to ideálne, ale jablká sme nezohnali. Deti sa rozpŕchnu, džungľou hľadajú cestu domov a my sa na motorkách predierame cestou necestou, aby sme sa odreagovali na pláži. Na najkrajšej pláži, akú som doteraz na mojej ceste videl, pri dedine Kuta, sa ponáram do vody a začínam plávať. Každý kilometer sa počíta, každý kilometer pre Kintari.

***

Ak sa rozhodneš Kintari pomôcť, môžeš tak najlepšie urobiť cez ich český účet:

Komerční banka
Praha 6 – Jugoslávských partyzánů 12
č.ú.: 1051079008/0100
IBAN: CZ3601000000001051079008
SWIFT: KOMBCZPPXXX

Ak nemáš účet v Českej republike, môžeš tiež poslať peniaze na môj slovenský účet. V oboch prípadoch nezabudni do poznámky uviesť „Runeller – Kintari“:

SK1083605207004206532449

Ako môžeš ešte inak podporiť Kintari sa dočítaš tu.