Maratón číslo 20 alebo taká obyčajná nedeľa

Život je plný prekvapení. Dlho som čakal na maratón číslo 20. Pôvodne ním mal byť maratón v meste Port Jervis v štáte New York pred rokom v júni, no boľavá päta mi prekazila plány. Dvadsiatym nebol ani maratón v Londýne v apríli tohto roku či o týždeň neskôr maratón v Prahe, nestalo sa. Až v nedeľu 24. mája 2020. Magická dvadsiatka v roku 20 a 20. Čarovné.

V nedeľu 24. mája som vybehol ako reprezentant Slovenska a Čiech v rámci projektu Run2Reach (www.runtoreach.com), ktorý organizovala sympatická Američanka žijúca v Paríži, Liz. Okrem iného vyzbierala cez 11 tisíc dolárov na charitatívne účely. Bežci z mnohých krajín celého sveta sa postavili na štart, aby sa rozbehli v jej virtuálnom maratóne. Niekto celý maratón, niekto koľko mu sily stačili. Ešte v piatok som bol pripravený na 15 až 21 kilometrov. Posledné týždne sa konečne dostávam do bežeckej pohody, neznamená to, že ma päta nebolí, stále behám len do 12 km, tempo býva celkom fajn. Vybehol som s malým cieľom, ktorým bolo ubehnúť 15 km a väčším cieľom, ktorým bolo rozhodnúť sa na tom 15-tom ako ďalej. Pripravený som bol na všetko, zmapoval som si trasu maratónu, pre istotu.

Vybehol som bez tréningu dlhých behov, v nových topánkach, za silného vetra, dažďa a aj slnka, ale s presvedčením, že všetko je možné, keď sa na to mentálne nastavím. A tak bolo… Maratón číslo 20 som dobehol v čase 3 hodiny, 25 minút a 32 sekúnd. Nemohlo sa tak stať inde ako v meste, ktoré zbožňujem. Tu som pred 10 rokmi ubehol svoj vôbec prvý, tu som dnes ubehol svoj dvadsiaty. A kruh sa uzatvára. Jeden kruh sa uzatvára, aby sa už čoskoro otvoril ďalší.

Čo povedať na záver? V živote si verte! Pretože ak si veríte a mentálne sa nastavíte na úspech, VŠETKO JE MOŽNÉ! Naozaj všetko…