Mjanmarská demokracia v praxi

Sloboda nie je niečo, čo môžeš inému vziať. Je to prirodzené právo s ktorým sa rodí každý človek tohto sveta. S ktorým by sa mal rodiť každý človek tohto sveta.

„Chceme splnomocniť náš ľud; chceme ho posilniť; chceme mu poskytnúť druh kvalifikácie, ktorý mu umožní vybudovať si svoju vlastnú krajinu podľa seba. „

Aung San Suu Kyi, laureátka Nobelovej ceny za mier a hlavná postava mjanmarského politického života

„S touto vládou je všetko také komplikované!“

Plačúca Nini o svojej skúsenosti na polícii

Nedeľa 21.10.2018, sedím v lietadle smerujúceho do komunistického Vietnamu a premýšľam nad tým, aká krehká je pomyselná hranica slobody a demokracie. Úžasnú krajinu Mjanmarsko opúšťam so zmätkom v hlave a bolesťou na srdci. Udalosť spred niekoľkých dní leží hlboko. Cestuješ do Ázie aby si videl iný svet a iný svet aj dostaneš. Vidieť ázijskú biedu ti nastaví zrkadlo. Popri čistých uliciach, pitnej vode z kohútika, vzdelávacom systéme či hygiene tu je ale ešte niečo iné, čo si po návrate domov zrejme neuvedomíš. Niečo, čo si ale treba vážiť zo všetkého najviac – slobodu.

Je to paradox, sedím v lietadle smerujúcom do komunistického režimu, a nemusím viac špekulovať nad tým, či mám na izbe plošticu (nemám na mysli ten hmyz), či sa vrátim z behu v parku a izba bude rozhádzaná, či o mne všetko vedia alebo som im naopak úplne ukradnutý. Pravdepodobne to druhé, ale aj tak mi to nedá; celá tá ľahkosť bytia a pocit bezpečia, s ktorými som krajinou prechádzal v uplynulých týždňoch, je nenávratne preč. Neviem si pomôcť…

V mysli sa presúvam o niekoľko dní späť, na organizované stretnutie charitatívnych skupín za zavretými dverami, dôležité podotknúť aj s účasťou moslimských charít. Som fascinovaný tým, že tu môžem sedieť, a aj keď ničomu nerozumiem, predsa len mi účasť otvára nové obzory. Projekt zbližovania etnických skupín, ktorý pod záštitou organizácie Share Mercy beží už dva roky, je vzhľadom na minulosť krajiny naozaj výnimočný. V krajine s (nedávnou) militaristickou minulosťou, počas ktorej Budhisti neustále útočili na menšiny, najmä moslimov, predstavuje potrebnú zmenu, ak sa chce Barma posunúť vpred. Stretnutie po 3 hodinách končí a ja som rád, že som mohol na záver prispieť do diskusie tým, že som predstavil seba a svoje aktivity a skúsil som miestnym vyjadriť podporu pri tom, čo robia. Barma potrebuje ľudí, ako ste vy!

Uprostred stretnutia sa jedna z hlavných organizátoriek vytráca s hromadou papierov a ja tomu nepripisujem žiadny význam. Vracia sa až po stretnutí, v sprievode troch slizkých a nesympatických pánov. Jeden z nich mi potrasie rukou ale je to stisk hada, taký ten nenasvedčujúci o danom človeku nič dobrého. Začne sa ma vypytovať na to kto som, čo robím na stretnutí, čo robím v krajine, má mnoho iných otázok. To sa už dozvedám, že je to hlavný predstaviteľ mestskej časti (niečo ako náš starosta) v sprievode tajných policajtov, podľa toho volím svoje odpovede. Našťastie ma moja práca naučila, ako hovoriť veľa a zároveň nepovedať nič. Rozhovor končí a snáď aj moja účasť a moje odpovede (ako sa neskôr dozvedám), mojím novým kamarátom nepriťažili, práve naopak.

A teraz aby si bol úplne v obraze. Niekto zo susedov videl na stretnutie prichádzať moslimských účastníkov a zalarmoval políciu. Bez toho, aby sa vôbec zaujímal o to, prečo tam sú a iba preto, lebo „toto je budhistická komunita, tu nemajú čo robiť!“. Podotýkam, že prišli na stretnutie za zavretými dverami, ktoré je v krajine (v tejto chvíli) legálne a na ktoré ako štátom schválená charitatívna organizácia nepotrebuješ súhlas polície alebo mesta. Keď videla naša statočná organizátorka potulovať sa pred budovou ako túlavé psy troch uniformovaných policajtov a zopár tajných, išla situáciu vyzistiť, bez toho aby si niekto na stretnutí niečoho všimol. Zobrali ju na políciu, kde ju vystavili výsluchu… 50 mužov na jednu ženu. Boli hrubí, neokrôchaní a arogantní, chovali sa k nej ako k najväčšej kriminálničke. I napriek tomu, že jej pracovné dosky zdobí Budha ju považovali za moslimku, donútili ju písať, aby si preverili písmo a teda vierovyznanie. Vyhrážali sa, že zlikvidujú projekt, že budú robiť problémy. Jej slzy a vzlyky neskôr v ten večer otvoria oči a potvrdia, aké ťažké to má tá malá časť mjanmarského obyvateľstva, ktorá sa nechová ako zmanipulované stádo oviec a ktorá to s budúcnosťou svojej krajiny myslí naozaj vážne.

To všetko kvôli stretnutiu, ktoré má etnické skupiny k sebe priviesť, nie ich od seba vzdialiť. To všetko v krajine, kde ani charita nemôže fungovať bez neustáleho prenasledovania a perzekúcie. To všetko v krajine, ktorej nová ústava má zaručovať etnickú slobodu a dialóg.

Článok 348 Ústavy z roku 2008:

Únia Mjanmarska nesmie diskriminovať žiadneho občana Republiky Mjanmarska na základe rasy, narodenia, náboženstva, oficiálnej pozície, postavenia, kultúry, pohlavia a bohatstva.

Mjanmarská demokracia v praxi. Nie sú to čisté ulice, hygiena, pitná voda či školstvo, čím sme tak veľmi odlišní. Na to všetko si po pár dňoch zvykneš a skúsiš to akceptovať. Je to práve ten rozdiel, že ty si zájdeš do krčmy a tam môžeš vynadať Ficovi, Kiskovi, Babišovi a Zemanovi do najväčších idiotov na svete a… nestane sa nič. Po niekoľkých pivách odkráčaš domov a žiješ svoj relatívne bezstarostný život naďalej. Bez otázok polície a bez strachu o svoju existenciu.

Sloboda je niečo, čo inému nesmieš vziať. Je to niečo, s čím by sa mal narodiť každý človek tohto sveta. Je to niečo, s čím sa rodí väčšina nášho sveta a my musíme byť za slobodu nesmierne vďační. Ale tak skutočne som si to uvedomil, až keď ma moji noví priatelia viezli v ten večer autom nočným Yangonom…