Postrehy z Hong Kongu

Čo sa to s nami stalo? Bývali sme najsilnejší druh planéty. Nie fyzicky, ale vďaka našej hlave a schopnosti spolupracovať a komunikovať. Ako je možné, že nás porazil vlastný vynález? Mobilný „chytrý“ telefón. Chytrejší ako my, inak by si nás takto nepodmanil. Pamätám si cestovanie verejnou dopravou pred takými desiatimi, pätnástimi rokmi. Už sme mali mobily ale iba na volanie či SMSkovanie. Dnes? Veziem sa v Hong Kongu metrom a uvedomujem si, ako veľmi sme od seba vzdialení. Všetci. V mojom bezprostrednom okolí stojí dvadsať ľudí, štrnásť z nich má v ruke telefón a niečo s ním robí. Stratili sme o seba záujem, chuť sledovať sa očami, flirtovať, len tak sa na seba usmievať, premýšľať o tom druhom. Kto je, kam smeruje, aký má za sebou príbeh, akú farbu či vôňu obľubuje. Alebo sa len tak pozerať von oknom a sledovať svet naokolo, nemusíme zrovna komunikovať, ale… Namiesto toho tupo hľadíme do telefónov a sociálne hlúpneme. A v Hong Kongu asi najviac, čo som zatiaľ kde videl. Niekoľkokrát denne mi tu niekto stúpi zozadu na pätu alebo do mňa vrazí spredu, lebo čumí do obrazovky telefónu. Snažíme sa vyplniť prázdny čas v našich životoch, až príliš sa snažíme vyplniť každú božiu sekundu nášho dňa. Snažíme sa vyplniť, ale nie zrovna naplniť. Za akú cenu. Neotvoríme a nepodržíme druhému dvere, nepozdravíme, nepoďakujeme, neusmejeme sa, namiesto toho do seba tupo vrážame. Nebudeme si nahovárať, že je to problém iba Ázie.

Ja sa zabavím aspoň tým, že vyplazujem jazyk na malého ázijského asi dvojročného chlapca, ešte neskazeného týmto všetkým. Je to to najlepšie, čo som v metre vo svete za posledných sedem mesiacov zažil. Deti sú úžasné! Než z nich spravíme ďalších konzumentov chytrých technológií.

Ale inak je Hong Kong naozaj úžasné mesto! Doma nemôžem masu ľudí ani vystáť ale tu… Vychutnávam si to. Tisíce a tisíce ľudí na každom rohu, tlačenica, svetlá reflektorov, neuveriteľne fungujúce metro, na ktoré nečakáš, lebo chodí stále. Najlepší výhľad posledných týždňov, ale aj mesto s pohnutou históriou poznačenou britskou kolonizáciou či japonským terorom. Krásne baby, že som také krásne v celej Ázii nevidel. Angličtina bez problému. Do nebies sa týčiace mrakodrapy všade, kde sa pozrieš. Všade prítomná exotika a multikultúra.

Priznám farbu, toto všetko a ešte viac si zapisujem do telefónu, zatiaľ čo cestujem na hotel z bežeckých pretekov. Áno,  prispôsobil som sa, nie som iný. Bohužiaľ. Asi je na čase ísť zase ďalej. Vypínam telefón a usmejem sa.

Tajvan, už sa na teba teším!