Spomienky na Tasmániu

(úryvok z pripravovanej knihy)

Deň 141, Sobota 19.1.2019, Hobart (Austrália)

Zavriem oči a nechám sa unášať. Snívam. Spomínam. Predstavujem si, ako sedím za volantom auta, okná otvorené dokorán, vietor prefukuje interiér a mieša sa s tónmi nezabudnuteľnej hudby, ktorá si na plné obrátky razí cestu tasmánskou pustatinou. V osamelosti, ktorú iba výnimočne preruší výfuk iného vozidla prechádzam miestami, kde moje oči nedokážu zachytiť všetku krásu. Zelené kopce a serpentíny vlniace sa ako nekonečný had. Polia tak žlté, že neviem kde hranice ich scenérie končia a kde začína odraz slnečných lúčov. Planiny posiate pasúcim sa dobytkom a kvetmi najrôznejších farieb. Nekonečné pláže, za slnka aj za mystickej hmly, do ktorej dokážem rezať nožom. Skalnaté útesy a za nimi už iba neúprosný oceán. Pusté sivé hory s neprebádanými jazerami, ku ktorým sa autom doslova šplhám a nestretnem pritom ani živú dušu. Rovina, na ktorej koniec oko nedovidí. V noci tie najneuveriteľnejšie hviezdy, desiatky a tisíce hviezd a mesiac, ktorý ma svojou žiarou dokáže potešiť a oslepiť zároveň. Presne taká je Tasmánia. Každý deň iná, na každom konci rovnako okúzľujúca. S tou najlepšou hudbou je to skladba okamihu, na ktorý do smrti nezabudnem. Už len pohľad z auta stojí za tú nesmrteľnosť.

***

Prebúdzam sa v kempe pár kilometrov za Hobartom a je mi chladno. Doznievajúcu studenú noc v aute rozohrejú po ránu spomienky na uplynulý týždeň. Spomienky na týždeň v krajine s najčistejším vzduchom na svete. Pred týždňom v pondelok som vyrazil na ďalšiu okružnú cestu, aby som celý ostrov precestoval krížom-krážom. Navštevujem impozantné historické väzenie Port Arthur, kde v rokoch 1833 až 1853 končili tí najnebezpečnejší kriminálnici Británie. V ten istý deň mi pred vjazdom do osamelého kempu v pustatine cestu lenivo skríži had tigrovaný (tiger snake), jeden z troch smrteľne jedovatých hadov Tasmánie. V kempe na konci sveta si uvedomujem, že samotu v krásnej prírode potrebujem viac ako ulice preplnené ľuďmi. Pri západe slnka postávam na skalách a počúvam oceán, ktorý už tradične upokojuje akékoľvek obavy, ktoré sa človeku ďaleko od domova dokážu honiť hlavou. Jedna za druhou, nad hlavou sa pomaly objavujú hviezdy, aby mi oznámili, že noc je definitívne pripravená zahaliť krajinu tajomnou čierňavou, prerušovanou iba ich skvostom. Pri ich pozorovaní ma napadne, ako som doma skúpy na podobné okamihy. Vyhraď si viacej času na hviezdy, vyhraď si viacej času na pokojné chvíle, vyhraď si viacej času na seba, prelieta im hlavou.
     

Cestovať Tasmániou, to je ultimatívny pocit slobody. Ďalšie dni prebiehajú v neustálej symbióze pocitov. V pobrežnom mestečku St. Helens si zabehnem desať kilometrov, nohy kamenné po nedeľnom polmaratóne. Následných ani nie dvesto kilometrov vnútrozemím k mestu Launceston razím cestu scenériou, ktorá strieda kopce, serpentíny a zeleň tak zelenú, že sa cítim ako doma. Tasmánia je jedinečný mix všetkého, až tak, že dokáže pripomínať domov.

Tasmánia je plná klokanov, wombatov a iných zvierat, ktoré sa v noci ľahko stanú obeťou vlastnej zmätenosti. V Tasmánii ročne na cestách uhynie po zrážke s vozidlami zhruba pol milióna rôznych druhov jedinečnej zveri. Sám v jeden večer za pološera míňam malú kenguru o milimetre a milisekundy. Nechápem, že ju netrafím, z lesa sa vyrúti v priebehu zlomku okamihu a niekoľko centimetrov vzdialená stojí na opačnej strane cesty, než sa rozhodne preskočiť pred nárazníkom auta. Skok za všetky drobné a moja štatistika zrazených zvierat ostáva na nule. Za tmy sa Tasmániou jazdiť nevypláca. Je to v ten istý večer, čo za tmy dorazím do kempu pri jazere Barrington. Spím tu na úpätí kopca, okolo mňa nikto, najbližší stan je vzdialený päťdesiat metrov. Oáza pokoja. Ráno ma budia kvapky dažďa dopadajúce na kapotu auta. Lenivo sa zatočím do spacáku a spím ďalej. Už o dve hodiny neskôr, na samotnom severe ostrova v meste Devonport, odprevádzam z parku na pláži slávneho Ducha Tasmánie (Spirit of Tasmania), kultový trajekt medzi Tasmániou a mestom Melbourne. Pomaly mizne v diaľave a až keď sa úplne stratí z dohľadu, pokračujem aj ja vo svojej ceste.

V prírodnej rezervácii Fern Glade Reserve za mestečkom Burnie sa prejdem po jednej zo šesťdesiatich najvyhľadávanejších krátkych prechádzok v Tasmánii, aspoň tak hlási tabuľa pred vstupom. Večer opäť kempujem pri jazere, opäť sa okolo mňa nachádza minimum iných stanov. Jazero ako z treťohôr, v živote som nič podobné nevidel. Záver dňa ma odmení malebným západom slnka, ako už toľkokrát predtým. Prestávam ich počítať. Som rád, že cestujem sám, stretávam Izraelčanku, ktorá sa mi sťažuje na spolucestujúceho Francúza: „Zasraní Francúzi, nikdy im never“. Dievčina s krásnymi očami a veľkými prsami, hotové synonymom izraelskej krásy, žila chvíľu tu, chvíľu zase tam, nepokojná, nestabilná a nespokojná, ktovie pred čím uteká.

A tak bez bližšieho cieľa brázdim cesty Tasmánie a zastavujem, kde sa mi zachce. Raz je z toho prechádzka okolo osamelého jazera, inokedy (úspešné) hľadanie toalety uprostred hustého lesa. Neuveriteľné, kde všade v Austrálii nachádzam toalety, udržiavané, vybavené, čisté. Blíži sa triatlon na Zélande, a tak využívam opustené bazény tasmánskych mestečiek, ktoré mi zároveň slúžia na sprchu a dennú hygienu. Som ako zjav z inej planéty, no vždy sa mi dostáva úsmevu. Ako napríklad v mestečku Queenstown, v prvom s týmto názvom, ktorým na ceste svetom prechádzam. Som pocestný plavec, som cestujúci bežec.

Posledný večer prší, fúka, v aute je zima. Studená noc v aute. Prebúdzam sa v kempe pár kilometrov za Hobartom a je mi chladno. Pobalím sa a vyrazím na cestu. Vychádza slnko, otepľuje sa na rozlúčku. Posledné chvíle v Tasmánii. S batohom na chrbte kráčam ulicami mesta. Posledné metre v Tasmánii. Takto nejako končí tasmánska kapitola. Takto nejako pokračuje moja cesta.